Periférne štáty by si mali od eura oddýchnuť (komentár)

Stabilizuje schválená pôžička Grécku v nasledujúcich rokoch situáciu v tejto krajine? Žiaľbohu, určite nie. Grécko ešte pri spotrebe európskych peňazí nepovedalo posledné slovo. Hromada dlhu tohto južanského štátu je jednoducho príliš veľká a krajina nie je konkurencieschopná. V skutočnosti bude pre politikov veľmi náročné udržať Grékov v eurozóne. Aj keby sa naplnili sľuby, ktoré grécki politici svojim kolegom dali, týkajúce sa obrovských škrtov vo verejnej správe, nebude to dostatočné. Grécke mzdy by sa napríklad museli znížiť aspoň o polovicu, aby sme mohli čo len pomýšľať o naštartovaní gréckej konkurencieschopnosti. Také niečo je nemožné politicky implementovať, avšak bez masívnych mzdových zrážok, grécka ekonomika bude prinajlepšom stagnovať. Štáty na juhu Európy si musia uvedomiť, že si nemôžu dovoliť udržiavať súčasný životný štandard v podmienkach dnešného stupňa globalizácie bez ekonomických reforiem.

Platy v týchto ekonomikách počas posledných rokov výrazne rástli, ale ich tradičnými výrobkami sú napríklad ľahko zhotoviteľné textílie. Nie sú viac na svetových trhoch konkurencieschopné a to je dôvod, prečo sa produkcia podobných tovarov presťahovala do Ázie. Na druhej strane, nemecká ekonomika disponuje inovatívnym priemyselným sektorom veľmi vysokej kvality, ktorého výstupy sú dopytované v krajinách emerging markets. Práve preto je Nemecko víťazom v globalizačnom procese, zatiaľ čo Portugalsko, Grécko, Taliansko alebo Španielsko strácajú. Práve preto niektorí ekonómovia navrhujú, aby Nemecko zvýšilo svoje mzdy, čím by sa zvýšil dopyt na európskom kontinente. Takýto krok by však nemal žiadne ekonomické opodstatnenie, pretože hlavnými exportnými súpermi Nemecka sú krajiny, ktoré sa nenachádzajú v Európe, a tie by jeho zníženú konkurencieschopnosť ihneď využili.

Problémom Grécka totižto nie je „obyčajná“ kríza, ale finančná kríza obrovských rozmerov, z ktorých sa krajiny dostávajú oveľa dlhšie. Čím dlhšie sa ekonomika bude zmenšovať, tým budú odborové zväzy nepokojnejšie a bude kladený väčší dôraz na politikov, aby skoncovali s touto mizériou. Pre a proti vystúpeniu Grécka z eurozóny existuje viacero podložených argumentov. Nakoniec by však mohli byť uspokojené oba názorové tábory. Možno by bolo vhodné, aby si dalo Grécko od eura na istý čas „pauzu“, ale súčasne by ostalo plnoprávnym členom Európskej únie. Po znovuzavedení drachmy, tá by sa voči euru obchodovala s hlbokým diskontom, čo by opätovne naštartovalo exportný a turistický sektor tejto krajiny. Po istom období, keď by krajina zvýšila svoju politickú, sociálnu a ekonomickú úroveň, mohla by sa do eurozóny znova vrátiť. Takéto niečo sa však teraz pre európskych politikov javí ako nepredstaviteľná alternatíva, pretože sú presvedčení, že odchod Grécka by vyvolal paniku. Ak by Gréci naozaj prestali používať euro, finančné trhy by vyžadovali rozumné odpovede na dve otázky. Po prvé, ktoré krajiny by si jednoznačne mali ponechať euro? A po druhé, akú cenu je Európa pripravená za také niečo zaplatiť? Problémom je, že politici v EÚ nemajú presvedčivé odpovede na tieto otázky.

Spoločná mena možno predstavovala znesiteľné riziko pre krajiny ako Nemecko a Francúzsko, ale bolo veľkou chybou zlákať do tohto klubu všetky periférne krajiny iba z dôvodov vytvorenia politickej únie. Väčšina z nich na túto transformáciu nebola ekonomicky pripravená, a preto by teraz mali dočasne opustiť menovú úniu a získať väčšiu flexibilitu. Povedali sme však, že tento scenár nie je pravdepodobný a skôr budeme svedkami niečoho iného. Buď sa eurozóna úplne rozpadne, alebo najväčšie štáty dokážu úniu premeniť na nefalšovanú politickú úniu. Po posledných krokoch týkajúcich sa prijatia prísnejších rozpočtových pravidiel, to skôr vyzerá na druhú možnosť, ale zbytočne nepredbiehajme. Podobné kroky sú prijímané iba s cieľom poskytnúť trhom ilúziu riešenia, ktoré má na chvíľu situáciu upokojiť, nič viac. Ak by politici chceli naozaj zmeniť menovú úniu na úniu politickú, bola by na to potrebná centrálna vláda, ktorá by zahŕňala napríklad ministerstvo financií, ktoré by rozhodovalo o daniach a výdavkoch na celoeurópskej úrovni. Národné štáty by tiež museli prestať trvať na kontrole regulácií svojich bánk.

Mnohí si myslia, že vývoj v Európe vo svojej súčasnej podobe bude pokračovať aj v budúcnosti, a že sa teda nič výnimočné nestane a všetko sa bude hýbať len veľmi pomaly. Možno však už čoskoro budeme veľmi prekvapení. Európa sa zrejme nachádza v prechodnej fáze, podobnej tej v USA z konca 18. storočia. Ratifikácii americkej ústavy v roku 1788 predchádzalo dvanásť rokov uvoľneného konfederačného zriadenia. Situácia v Európe je dnes podobná. S miernym nadnesením by sme mohli povedať, že štáty sú ako ľudia – je pre nich náročné dlhodobo udržiavať stabilné „polovičné“ manželstvo; buď sa naozaj zoberú alebo rozídu. Alebo sa možno veci fakt nikam nepohnú a všetci súčasní členovia eurozóny v nej ostanú aj naďalej a Nemecko bude na svojich pleciach stále niesť zvyšujúci sa dlh týchto krajín. Cena takéhoto scenára je tiež veľmi vysoká, pretože južné štáty by v takom prípade boli zakliesnené v permanentnej stagnácii a nemecká ekonomika by sa napokon vydala na dráhu s nižším ekonomickým rastom. Slepá ulička tak naďalej ostáva slepá.

Upravený rozhovor denníka Spiegel s Kennethom Rogoffom.