Tak nám kolega novinár, zrejme nechtiac, vyrobil „zistenie“ s detailnými informáciami a prepočtami o nových daniach, len zabudol, že menej je niekedy viac. Rozhovor o teoretických východiskách a potenciálnom priestore pre dane sa tak z ničoho nič zmenil na „zaručené správy“ s pútavým titulkom.
Pod jednu vec sa môžem podpísať – naša cesta k nízkemu deficitu, chválená všetkými politickými stranami, keďže na dlh sa nedá žiť večne, nás bude niečo stáť. Nás, lebo je to náš štát, naša ekonomika. Nás, ktorí máme to šťastie, že zarábame viac, to bude stáť omnoho viac, ako tých, ktorí to šťastie nemajú. Je to solidárne a spravodlivé, aj keď nepríjemné – v Európe založenej na kresťanstve však nejde o nič nové.
Naše nízke dane nás priviedli k nízkym verejným príjmom, zaostávaniu kvality a množstva verejných služieb, nízkej zamestnanosti a deficitnému hospodáreniu, ktoré sa akumulovalo do verejného dlhu. Klameme sa, ak napríklad nazývame druhý pilier sporením, pretože si naň požičiavame ročne 1,2 % HDP, čo v minulom roku prestavovalo 800 miliónov eur. Od zavedenia druhého piliera si k celkovej sume treba prirátať ešte úroky. Ilúzia nízkych daní a sporenia na budúcnosť, verzus holý fakt, že žiadna vláda od roku 1993 nedokázala žiť bez deficitného hospodárenia.
Pod čo sa nemôžem podpísať, sú detailné informácie a prepočty, ako budú vyzerať jednotlivé dane. O tom ani nebol rozhovor uverejnený vo štvrtok; k tomu som sa nevyjadroval. Na detaily si jednoducho musíme počkať a zbytočne veľa nešpekulovať.
Anton Marcinčin