Z politického hľadiska považujem návrat k zlatému štandardu za nemožný, pretože to bolo práve jeho zrušenie, ktoré umožnilo tlačenie „petrodolárov“ a život na dlh. Američania tak mohli dovážať ropu zo zahraničia, keďže jej pre udržanie ekonomického rastu potrebovali viac, ako sami vyťažili.
Samozrejme, ak by nedošlo k zrušeniu zlatého štandardu prezidentom Nixonom v roku 1971, reálny ekonomický rast v USA by bol výrazne pomalší, ak vôbec nejaký. Tiež by nedošlo k vytvoreniu najväčšej dlhovej bubliny v histórii USA (a ľudstva), ktorá ešte len čaká na svoje prasknutie. Život na dlh je návykový, a skoncovať s ním nebude možné bez „abstinenčných príznakov“.
Opätovné zavedenie zlatého štandardu už nedokáže zabrániť nadchádzajúcim veľkým problémom (súvisiacim s vyčistením trhu a nesplatiteľných dlhov), ale mohlo by zabrániť podobným finančným problémom v budúcnosti.
Pravdepodobným dôsledkom zavedenia zlatého štandardu by bolo významné zníženie množstva peňazí v obehu a HDP, rast nezamestnanosti, a takmer určite aj sociálne nepokoje, ktorým sa však už aj tak nedá vyhnúť. Došlo by však k vyčisteniu trhu a naštartovaniu produktívnych (a udržateľnejších) investícií. Ak by však zavedenie zlatého štandardu bolo politicky priechodné, nedošlo by v prvom prípade k jeho zrušeniu v roku 1971.
Alexander AčCentrum výskumu globálnej zmeny, AV ČR Brno |