Nová maďarská ústava je, samozrejme, písaná po maďarsky. Nie je však bez zaujímavosti konfrontovať originálny maďarsky text napríklad s oficiálnym nemeckým či anglickým prekladom.
Podstata je národ
A iste nie je bez zaujímavosti, že do európskeho parlamentu bol 29. marca predložený návrh bez úvodnej časti, ktorej nepresne hovoríme "preambula" a ktorá sa volá "národné vyznanie viery". Celkom iste tu nejde o nejaké lingvistické hry, ale o hry ideologické a politické. Čitateľ znalý veci nemôže v národnom vyznaní viery nevidieť paralelu s národnou prísahou rozšírenou po Trianone v Maďarsku. Toto vyznanie viery nie je však iba nabubrenou nacionalistickou deklaráciou hodnou 19. storočia.
Článok Q (3) ústavy totiž hovorí, že ústavu treba interpretovať podľa národnej prísahy (ktorú v anglickom preklade nájdeme v benígnom preklade ako "national pledge"). Nová maďarská ústava nie je ústavou štátu, teda základným dokumentom fungovania štátu na základe dohody občanov, ale ústavou "národa".
Späť do stredoveku
Odvolávanie sa na akúsi nedefinovanú "historickú ústavu" v spojení so "svätou korunou" vyvoláva v maďarskom občanovi reminiscenciu na kráľovské Uhorsko. Pojmy ako "roztrieštenie národa na časti v 20. storočí", "Karpatská kotlina", zmienky o veľkosti Maďarska a uzavretie akejsi zmluvy medzi Maďarmi minulosti, prítomnosti a budúcnosti (namiesto zmluvy medzi občanmi štátu) -- to všetko je živná pôda pre maďarský nacionalizmus.
A keď sa ďalej dočítame, že "neuznávame prerušenie našej historickej ústavy cudzou okupáciou", nájdeme bránu otvorenú revizionizmu a iredente. V tejto súvislosti teda treba dodatočne vidieť aj otázku maďarského občianstva pre Maďarov žijúcich mimo Maďarska. "Národná" ústava má byť teda ústavou všetkých Maďarov, aj keď sa miestami tvári ako ústava konkrétneho štátu.
Posilnenie moci
Ako problém novej maďarskej ústavy treba vidieť aj jednoznačné konštatovanie, že štátnym jazykom je maďarčina, čo nevytvára priestor na uplatnenie sa jazykov národnostných a etnických menšín, hoci na inom mieste sa priznáva právo vzdelávania v materinskom jazyku.
Nová maďarská ústava však otvára aj dvere autoritatívnemu režimu. Oslabuje právomoci ústavného súdu, predovšetkým v otázkach rozpočtových a daňových, odmietnutím akejkoľvek historickej kontinuity vytvára vo viacerých smeroch právne vákuum. Dočítame sa v nej, že zdrojom všetkej moci nie je občan, ale "ľud".
Potenciálne vytvára zo všetkých v Maďarsku žijúcich Nemaďarov občanov druhej kategórie. Všetko nasvedčuje tomu, že nová ústava má za úlohu zabetónovať Viktora Orbána vo vládnej pozícii. V každom prípade bude veľmi ťažké meniť niektoré zákony, hlavne zákony týkajúce sa daňových a rozpočtových otázok, pretože tie budú vyžadovať dvojtretinovú väčšinu. Orbán si od ústavy sľubuje aj ďalšie volebné hlasy, hlavne od zahraničných Maďarov. Kuriózne znie tiež ustanovenie o tom, že matka dostane, akože namiesto svojich detí, ďalší hlas. Prečo práve matka, to už asi vie iba Orbán a jeho ľudia.
De facto škodlivá
Antidemokratické a nacionalistické tendencie v texte ústavy iba potvrdili nedemokratický štýl vládnutia Viktora Orbána, pre ktorého je demokracia nie spôsobom komunikácie a hľadaním konsenzu, ale púhou volebnou aritmetikou. Ústava bola prijatá bez konzultácie s opozíciou a bez diskusie na verejnosti, jednoducho bola nadiktovaná spoľahlivou väčšinou v parlamente.
Obe tieto tendencie, revizionizmus a oslabovanie demokracie, sú problémom pre Európsku úniu. Pokiaľ ide o iredentistické tendencie, tie sú potenciálne namierené proti susedným štátom, ale nijaké jednostranné zmeny hraníc v rámci únie nie sú možné, a tak ostáva národné vyznanie miery v tejto historickej situácii mŕtvym dokumentom. Z toho hľadiska škodí nová maďarská ústava predovšetkým Maďarom samotným.
Historicky frustrovaný maďarský nacionalizmus namiesto toho, aby bol korigovaný racionálnou a občianskou ústavou, dostáva nové výdatné živiny. Už ani nehovoriac o tom, že táto ústava škodí v zahraničí, a hlavne v únii, kde sa o nej diskutuje, reputácii nielen Viktora Orbána, ale celej maďarskej spoločnosti.
Kto je Dušan Kováč
Po štúdiu histórie a ruštiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského pôsobil ako stredoškolský profesor. Od roku 1968 sa venuje dejinám v Slovenskej akadémii vied. Venuje sa výskumu slovenských a stredoeurópskych dejín 19. a 20. storočia. Je autorom odborných publikácií a učebníc dejepisu pre základné i stredné školy.