Ani prísnejšie sankcie nie sú všeliekom

Riešenie by malo mať hlavne atribúty kredibility, udržateľnosti a dlhodobej splniteľnosti. Zároveň by malo vytvoriť priestor pre zastavenie rastu dlhov, obnovu konkurencieschopnosti krajín a zrýchlenie ich hospodárskeho rastu. Malo by teda riešiť samotné problémy, a nielen ich prejavy a symptómy nesystémovým štýlom stláčania výnosov na vládnych dlhopisoch cez intervencie ECB.

Aktuálne sa značný dôraz v diskusiách hlavne medzi Berlínom a Parížom koncentruje na fiškálnu disciplínu a teda makroekonomické hľadisko. Stabilita verejných financií je sama o sebe potrebná, nie však dostatočná podmienka na vyriešenie všetkých problémov eurozóny. Preto ani prísnejšie a automatické sankcie za nedodržiavanie fiškálnych kritérií spolu s návrhom na stratu časti suverenity pri tvorbe rozpočtov nie sú všeliekom.

Je potrebné sa zamerať na vyrovnávanie mikroekonomických nerovnováh v rámci menovej únie. To je možné dosiahnuť reformami zvyšujúcimi flexibilitu trhu práce, cien a miezd, čo je jeden zo základných predpokladov efektívneho fungovania spoločnej meny, ako to tvrdí napríklad nositeľ Nobelovej ceny Robert Mundell.

Aj mnohí medzinárodne uznávaní ekonómovia ako Michael Pettis z Pekingskej Univerzity alebo Nouriel Roubini z New York University tvrdia, že práve absencia mikroekonomických konvergenčných kritérií pri vzniku eurozóny viedla k disharomónii a nerovnováham medzi jednotlivými krajinami, ktorých výsledkom je práve vysoký a stále rastúci dlh, obrovské deficity bežných účtov či strata konkurencieschopnosti niektorých členských krajín.

Európa tak potrebuje okrem reforiem prinášajúcich stabilitu verejných financií so škrtmi predovšetkým na strane výdajov, štíhlejšej verejnej správy a dôchodkovej reformy aj ďalšie štrukturálne reformy predovšetkým na trhu práce.

Riešením by mohlo byť viac voľného trhu v ekonomike, teda menej štátnych zásahov a regulácií. To by posunulo eurozónu k väčšej pracovnej mobilite a flexibilite, ktorá by znížila disperziu nákladov práce vyvolávajúcich nerovnováhy. Mohlo by to priniesť nielen zastavenie rastu jednotkových nákladov práce (mzdy rastú rýchlejšie ako produktivita), ale priamo ich pokles a vyššiu efektivitu investovaného kapitálu.

Pravdepodobne by to viedlo aj k väčšej korelácii ekonomických cyklov a poklesu „dvojrýchlostných obnov“ hospodárstiev. V takom prostredí by sa mohla efektívnejšie vykonávať aj jednotná menová politika, ktorej univerzalita by viac sedela všetkým krajinám a nevyvolávala by bubliny na trhu nehnuteľností ako napríklad v Španielsku.

Otázne je, či budú vlády ochotné robiť výrazné reformy typu „menej štátu a viac trhu“. Nielen v južanských krajinách Európy, ale napríklad aj vo Francúzsku, kde dlhodobé zásahy vlády do ekonomiky vytvárali priestor na neefektívnu alokáciu zdrojov pre pohodlný život nad pomery, ktorý nie je z dlhodobého hľadiska udržateľný.