Opatrenia na záchranu eura vrátane možnej zmeny Lisabonskej zmluvy, na ktorých sa v pondelok dohodli nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, nie sú v diskusiách žiadnou novinkou. Zmenili sa akurát okolnosti. Čakanie však bolo len na škodu, už dávno mohli trhy vidieť, že sú mechanizmy na to, aby krajiny mali vôľu robiť rýchle reformy a konsolidovať rozpočty a dôvera nemusela byť na nule.
Od začiatku dlhovej krízy sa neustále hovorilo o tom, že treba prijímať ambiciózne riešenia a konať rýchlo. Výsledkom však boli vždy len kompromisné, často polovičné riešenia a následné čakanie a sklamanie z toho, že nepriniesli očakávané výsledky.
Dôkazom je francúzsko-nemecký plán, ktorý v pondelok v Paríži prezentovali prezident Sarkozy a kancelárka Merkelová. Automatické sankcie, zmena Lisabonskej zmluvy či zlaté pravidlo v ústavách nie sú žiadnou novinkou. O prvých dvoch obaja lídri diskutovali už vlani v októbri vo francúzskom Deauville.
Berlín od začiatku patril k zástancom prísnych sankcií, čo Paríž blokoval. Nakoniec ustúpil výmenou za to, že Francúzsko súhlasilo s vytvorením neobmedzeného fondu eurozóny, ktorý neskôr dostal názov Európsky stabilizačný mechanizmus (ESM) – u nás známy ako trvalý euroval.
Povinné zlaté pravidlo v ústavách lídri spomínali v rámci riešení dlhovej krízy už v auguste. Teraz ho predložili opäť, pričom niektoré krajiny vrátane Slovenska už prvé kroky v tomto smere urobili.
Rok prešiel a lídri recyklujú opatrenia, od ktorých v minulosti upustili. O pomoc medzitým požiadali Íri a Portugalci, pod tlakom sa ocitli Taliani
a Španieli, Gréci potrebujú už druhý záchranný balík a po uplynulých týždňoch si svojím ratingom nemôžu byť istí a strácajú dôveru investorov aj Nemci.
Ešte pred rokom na Slovensku zneli hlasy, že dlhová kríza sa nás netýka, a nedávno mala krajina problémy si požičať. Investori eurozóne nedôverujú. Úverové toky zamŕzajú, hospodársky rast mnohých krajín je pod alebo tesne nad nulou.
Oplatilo sa čakať? Už rok mohli mať trhy istotu, že sú mechanizmy na to, aby mali vlády vôľu vykonávať rýchle reformy a konsolidovať rozpočty, a nie hľadať zadné dvierka, ako sa dlhé týždne dialo v prípade Talianska, kým bol ešte pri moci Silvio Berlusconi.
Tabu už nie je ani dvojrýchlostná Európska únia. Sarkozy a Merkelová dali zvyšku na výber. Buď k zmenám pristúpia všetci, alebo len eurozóna s možnosťou pre ostatných naskočiť do tohto „predvoja“.
Predložený plán by mal byť prvým krokom pri tvorbe fiškálnej únie, ktorá bola tiež doteraz „strašiakom“. Integrácia týmto smerom mala prísť až v ďalekom časovom horizonte. V nezávideniahodnej pozícii sú najmä nové členské štáty, ktoré ešte euro nemajú, ale budú ho musieť na základe prístupových zmlúv v budúcnosti prijať. Poľsko robí všetko pre to, aby sa do diskusií mohli zapojiť všetci, hoci hlasovať budú len členovia eurozóny. Aspoň minimálne chcú ovplyvniť budúcnosť bloku, ktorého raz budú a chcú byť súčasťou.
Treba totiž spomenúť aj to, že na stole sú ešte dva body, pri ktorých sa teraz ešte váha – eurobondy a úloha Európskej centrálnej banky ako veriteľa poslednej inštancie. Nemecká kancelárka oba odmieta. Ak sa spätne pozrieme na doterajší vývoj výberu riešení, nemožno zrejme ani tieto z krátkodobého hľadiska vylúčiť. Minimálne Európska komisia už má predstavu, ako by spoločné európske dlhopisy mohli v praxi vyzerať.
Pokiaľ ide o ECB, návrhy na vytvorenie fiškálnej únie podľa lídrov dnes nemajú mať vplyv na jej mandát „strážkyne inflácie“ a nechcú ju ani žiadať o pomoc pri riešení dlhovej krízy. Časový rámec vyjednávania o zásahoch do zmluvného základu však vytvára dosť priestoru na zmenu v postoji v prípade pokračovania negatívneho vývoja.
Zuzana Tučeková, analytička EurActiv.sk