„Spraviť z niečoho neznámeho niečo známe nám poskytuje akúsi úľavu a pocit moci. Nebezpečenstvo, nepokoj, úzkosť, všetky tieto stavy sú spojené s neistotou – prvotným inštinktom je eliminovať tieto podmienky. Preto sú ľudia presvedčení, že akékoľvek vysvetlenie je lepšie ako žiadne. Hľadanie príčin je podmienené našim strachom“....
Friedrich Nietzsche
„Akékoľvek vysvetlenie je lepšie ako žiadne.“ A čím je jednoduchšie, tým sa zdá byť, aspoň teda pri investovaní, lepšie. „Trhy išli hore, pretože cena ropy poklesla,“ hovorí sa nám, až na výnimky, keď sa tak stalo z nejakého iného dôvodu. Avšak intuitívne vieme, že celé je to oveľa komplikovanejšie. Ako však poznamenal Nietzsche, vyrovnávanie sa s neistotou môže byť nepríjemné, a preto hľadáme jednoduché vysvetlenia.
„Viem, prečo sa to stalo,“ snažíme sa nahovoriť samým sebe. S vysvetlením, ktoré máme teraz k dispozícii, cítime, že niečo vieme. Behaviorálni psychológovia si dokonca všimli, že takýto stav mysle vylučuje v našom mozgu chemikálie, po ktorých sa cítime pohodlne. Stávame sa doslova závislými na takýchto jednoduchých vysvetleniach. Fakt, že to, čo „vieme“, je irelevantné, alebo dokonca nesprávne, nie je pre naše chemické procesy podstatný.
Technologická bublina bola následkom Greenspanovej politiky. Alebo kolektívnej mánie. Alebo množstva iných vecí. Rovnako ako povestné zatrepotanie krídlami motýľa v amazonskom pralese spustí tornádo v USA, možno jeden investor v St. Louis spustil (nie zapríčinil) krach NASDAQu. Šialenosť? Možno nie.
Teória komplexnosti a kopy z piesku
Všetci si pamätáme, ako sme sa v našich detských časoch hrávali na ihrisku a s našimi plastovými nádobkami sme stavali veľké kopy z piesku. Pomaly sa z tejto kopy stávala stále väčšia, až sa napokon jedna strana nezosypala a nezničila celú kopu. Ak by sme kládli jedno zrnko za druhým, po nejakom čase sa tiež dopracujeme k veľkej hromade piesku a zničujúcu lavínu spustí vždy len jedno, jediné – posledné zrnko piesku. Niekedy je táto lavína malá, ale niekedy sa zdá, ako keby sa celá jedna strana zosypala nadol.
V roku 1987 sa skupina fyzikov rozhodla preskúmať pieskové duny vo svojom laboratóriu v New Yorku. Keďže stavanie pieskovej duny po jednom zrnku je dosť zdĺhavý proces, vytvorili na tento účel počítačový program. V skutočnosti im však nešlo o nejaké pieskové hrady. Viac ich zaujímalo niečo, čo nazývame nerovnovážnymi systémami.
A prišli na zopár zaujímavých skutočností. Aká je napríklad typická veľkosť lavíny? Po obrovskom množstve pokusov s miliónmi zrnkami piesku, dospeli k záveru, že na túto otázku neexistuje uspokojivá odpoveď. Niektoré lavíny obsahovali pár zrniek piesku, niektoré sto, iné zas tisíc. A niektoré lavíny boli kataklizmami, ktoré obsahovali milióny zrniek piesku, ktoré zničili takmer celú kopu. V ktoromkoľvek čase sa mohlo stať prakticky čokoľvek. V skutočnosti boli lavíny úplne chaotické vo svojej (ne)predvídateľnosti.
Aby vedci zistili, prečo sa takáto nepredvídateľnosť objavuje pri hre s pieskovými dunami, fyzici sa pustili do ďalšieho experimentu. Na hromadu piesku sa začali pozerať zhora a farebne ju označovali podľa jej strmosti. Na miestach, kde bola relatívne rovná a stabilná, ju zafarbili na zeleno, na strmých miestach zas na červeno. Zistili, že na začiatku bola kopa prevažne zelená, avšak s tým ako sa zväčšovala, čoraz viac začala prevládať červená farba.
S pribúdajúcimi zrnkami počet nebezpečných červených škvŕn narastal, až napokon hustá kostra nestability ovládla túto dunu. Toto zistenie predstavovalo oporný bod pri vysvetlení nezvyčajného správania lavíny: zrnko, ktoré dopadne na červený bod môže, v štýle domina, spôsobiť „aktivovanie“ okolitých červených škvŕn. Keď bola červená sieť riedka a všetky problémové miesta bola navzájom dobre izolované, potom jedno zrnko mohlo mať iba obmedzené spätné účinky. Keď však červené škvrny ovládli kopu, účinky ďalšieho zrnka sa stali totálne nepredvídateľné. Takéto zrnko mohlo spustiť iba niekoľko otrasov alebo tiež skazonosnú reťazovú reakciu. Piesková kopa mala hypersenzitívne a špecificky nestabilné podmienky, v ktorých nasledujúce padajúce zrnko mohlo privodiť reakciu akéhokoľvek druhu.
Takéto niečo sa nazýva kritický bod, alebo kritický stav. Tento pojem napríklad vyjadruje bod, v ktorom sa voda mení na ľad alebo paru, alebo okamžik, kedy kritický stav spustí nukleárnu reakciu a pod. Je to bod, kedy niečo spôsobí zmenu v základných prírodných podmienkach alebo v charaktere nejakej skupiny, či objektu.
Po týchto experimentoch s pieskovými kopami, fyzici sa začali zaujímať, či by sa podobný fenomén mohol objavovať aj niekde inde. V zemskej kôre spúšťajúcej zemetrasenia, v celkových zmenách ekosystému alebo pri burzových krachoch? Mohlo by špeciálne usporiadanie kritického stavu vysvetliť, prečo je svet tak náchylný na nepredvídateľné prevraty? Základné posolstvo, zjednodušene povedané, je približne nasledovné: typicky nestabilné usporiadanie kritického bodu sa zdá byť v našom svete všadeprítomné. Výskumníci v posledných rokoch potvrdili jeho matematické „odtlačky“ v procese všetkých zmien, ktoré sme doteraz spomenuli (zemetrasenia, ekologické katastrofy, krachy na burze) a tiež v rozširovaní epidémií, dopravných zápchach a v mnohých ďalších veciach. V samotnej podstate tohto rozprávania potom leží zistenie, že spletitosť vecí všetkého druhu – atómy, molekuly, živočíšne druhy, ľudia a dokonca aj myšlienky – má tendenciu byť organizovaná podobným spôsobom. Na základe tohto postrehu vedci začínajú postupne prenikať do podstaty veci, ktorá leží v pozadí udalostí rozličného druhu a začínajú tiež jasnejšie vidieť vzory na miestach, kde doteraz viditeľné neboli.
Dych nestability
Po pokusoch s pieskovými kopami sa dá vysloviť jedno zaujímavé tvrdenie, a síce, že dokonca aj tie najdôležitejšie udalosti nemajú žiadne špeciálne alebo výnimočné príčiny. Koniec koncov, každá lavína, či už veľká alebo malá, začína rovnakým spôsobom, keď padne jedno zrnko a v určitom mieste urobí kopu príliš strmou. To, čo robí jednu lavínu oveľa väčšou ako inú, nemá nič spoločné s jej pôvodnou príčinou a nič spoločné s nejakou špeciálnou situáciou v tejto kope predtým ako sa lavína spustí. Skôr sa jedná o permanentne nestabilnú organizáciu kritického stavu, ktorá vždy umožňuje, aby ďalšie zrnko spustilo lavínu akejkoľvek veľkosti.
Pridajme teraz k tejto základnej myšlienke niekoľko ďalších konceptov. Hyman Minsky, laureát Nobelovej ceny, poukázal na to, že stabilita vedie k nestabilite. Čím viac sme spokojní s danými podmienkami alebo trendom, tým dlhšie budú trvať; a potom, keď sa trend preruší, korekcia je omnoho dramatickejšia. Problémom dlhodobej makroekonomickej stability je to, že vedie k uzatváraniu nestabilných finančných dohôd. Ak si myslíme, že zajtrajšok a ďalšie roky budú rovnaké ako tie minulé, sme ochotnejší zobrať si na plecia ďalší dlh alebo sa rozhodnúť pre momentálnu spotrebu na úkor úspor. Preto, ako hovorí Minsky, čím dlhšie trvá obdobie stability, tým vyššie je potenciálne riziko väčšej nestability, keď trhoví účastníci zmenia svoje správanie.
Ak to dáme do súvisu s našim pieskovým pokusom, čím dlhšie sa kritický stav buduje v ekonomike, alebo inými slovami, čím väčšie sú „chápadlá nestability“, ktorým je umožnené spojiť sa s inými článkami nestability, tým väčšie je riziko možnej „lavíny“. Potom môžeme vysloviť záver, že séria menších šokov je pre spoločnosť prospešnejšia, pretože obmedzuje potenciál rastu nestability, ktorá je skrytá pod rúškom dlhého obdobia iluzórnej stability. Ako napísal Hunt Taylor pred niekoľkými rokmi: Mali by sme začať s tým, čo vieme a dnes určite vieme, že trhy vo svojej súčasnej podobe sú odlišné od ktoréhokoľvek iného obdobia v minulosti. Ich úžasná komplexnosť, neuveriteľné množstvo obchodovateľných inštrumentov a ich prepojenosť, informácie šíriace sa rýchlosťou svetla, miera, v ktorej pohyb jedného inštrumentu spúšťa nelineárne reakcie v reťazci pridružených derivátov a detailné matematické znalosti potrebné na ich ocenenie, toto všetko naznačuje, že plávame v neprebádaných vodách. Predpovedať budúce pohyby je náročnejšie ako kedykoľvek predtým, pretože už nemanažujeme riziko, ale neistotu – príliš veľa nových premenných + finančná páka, s ktorej veľkosťou nemáme doteraz skúsenosti. Okrem vyššie zmieneného toho naozaj veľa nevieme.
A tak sa dostávame k niečomu, čo môžeme nazvať ako „stabilná nerovnováha“. „Hráči“ v rámci celosvetovej hry s menom investovanie sú neoddeliteľne spojení v spoločnom tanci cez derivátové nástroje, dlh, obchodné toky, globalizáciu, medzinárodný biznis a financie. Každý hráč tvrdo pracuje na tom, aby maximalizoval svoje vlastné zisky a zároveň znížil svoju expozíciu voči „chápadlám nestability“.
Vráťme sa však napríklad späť do roku 1997. Thajsko začína mať problémy. Dlhová bomba v Ázii začína explodovať. Rusko bankrotuje. Záležitosti na periférii, malé chápadlá nestability začínajú (významne) dopadať na vývoj rozhodujúcich svetových ekonomík. Tieto chápadlá dostihli tiež Long Term Capital Management a takmer zrazili finančný systém na kolená. A čo posledná finančná kríza? Korelácia všetkých aktív blížiaca sa k číslu 1 bola dovtedy neslýchaný jav a niečo s čím vo svojich predpokladoch nepočítali žiadne elegantné ekonomické teórie. Princíp diverzifikácie tak prakticky zanikol. Vidíme teda, že viac sa o podstate finančných procesov a celého systému dozvieme (náročnejším) štúdiom komplexných systémov ako konvenčnými ekonometrickými modelmi.
Autor: John Mauldin
Peter Margetinyanalytik TRIM Broker Obchodovanie s TRIM Broker |