Nehovorí nič nové - existencia tzv japonského módu, teda minimálneho rastu HDP a nízkych úrokových sadzieb, je podľa mnohých ekonómov viac než pravdepodobná.
Posledná štatistika rastu v Európe obavy len potvrdzuje - tempo hospodárstva a aktivita súkromného sektora sú najnižšie od roku 2009, spomalenie pritom postihlo aj "tvrdé" jadro menovej únie, teda Nemecko a Francúzsko.
Recept na vyriešenie situácie je pritom "jednoduchý" - stačí vyriešiť dlhovú krízu (Zoellick) a súčasne presmerovať vládne programy na podporu rastu (šéfka MMF Lagardeová). V praxi vedú vládne škrty k spomaleniu spotreby (a nižšiemu rastu HDP a tým aj príjmov do rozpočtu), takže pochybnosti o ich efektivite narastajú. Súkromný dopyt klesá a prípadné zvýšenie miezd ide predovšetkým na zaplatenie vyšších cien energií a potravín. K tomu sa pripája hrozba rozpadu eurozóny, čo znamená ďalšie okamžité náklady.
V tomto kontexte je zaujímavá správa BBC, podľa ktorej majú firmy rekordné zisky bez ohľadu na vývoj ekonomiky. Firemný recept na rast je v zásade jednoduchý: najskôr musia prísť drastické škrty (Európa o nich väčšinou diskutuje, prípadne proti nim štrajkuje), potom zavedenie IT systémov, ktoré dokážu efektívne riadiť dodávateľské siete (V Česku je nákup IT systémov skôr príležitosťou k tomu, ako všetko riadiť čo najmenej transparentne), a nakoniec investície ziskov do rozvoja a odkupu vlastných akcií (dalo by sa prirovnať ku splácaniu dlhov). Zdá sa to byť tak "jednoduché". Vzhľadom na súčasnú európsku politickú prax sa ale nedá čudovať investorom, že sa zase vrátili k zlatu ako k istote.
| Julie Hrstková komentátorka HN |