Mohlo by k finančnej kríze z rokov 2007 – 2008 dôjsť znova? Od jej začiatku sa totiž naskytlo veľmi veľa príležitostí sa takéhoto scenára obávať.
Neexistujú brzdy
Počas troch summitov skupiny G20, uskutočnených od vypuknutia krízy, sa svetoví lídri dohodli na miernom sprísnení finančnej regulácie. Ale len pre banky, ostatných trhových hráčov ponechali bez obmedzenia a dohľadu. Rovnako ako pred krízou, teda ani dnes, nikto nemonitoruje takmer neobmedzený „virtuálny“ trh derivátov, kde sa peniaze voľne prelievajú bez oficiálnych pravidiel alebo kontaktu s reálnou ekonomikou.
A veľkí hráči majú dostatok hotovosti, s ktorou môžu špekulovať, vďaka rozhodnutiu amerického Federálneho rezervného systému môžu zaplaviť svet morom likvidity. Výsledkom nie sú investície do produktívnych aktív, ktoré zvýšia zamestnanosť v USA ako Fed zamýšľal, ale prudký rast globálnych cien komodít a rastúca bublina na trhoch nehnuteľností v rozvíjajúcich sa ekonomikách.
Jednoducho povedané, neexistujú žiadne brzdy, ktoré by zabránili globálnej ekonomike skĺznuť do ďalšej finančnej krízy. Daňových rajov je stále mnoho a ich regulácia pripomína anarchiu. Skromné donucovacie opatrenia, zavedené po vypuknutí krízy bankovými regulátormi, ani zďaleka nezodpovedajú tomu, čo je v stávke. Vlády odmietli opätovne zaviesť absolútnu a nepriepustnú bariéru medzi komerčnými a investičnými bankami, čo naďalej vystavuje daňovníkov riziku, že budú musieť zaplatiť plnenie z poistenia vkladov, len finančný sektor, náchylný na bubliny, praskne.
Toxický verejný dlh
Dnes je zrejmé, že vlády v roku 2008 zabránili úplnému zrúteniu finančnej sústavy tým, že premenili toxický súkromný dlh na verejný. Vtedy to fungovalo, ale dnes to už fungovať nemôže, najmä preto, že tento krok prispel k novej rysujúcej sa kríze na finančných trhoch, ktorú tentoraz spôsobuje závratne sa zvyšujúca záťaž verejného dlhu v mnohých krajinách.
Dnešnú rysujúcu sa krízu nemôžeme pripisovať výhradne správaniu súčasných a minulých vlád. Hlavné kapitalistické ekonomiky sveta boli viac ako 20 rokov vedené k tomu, aby si výdatne a nehanebne požičiavali, v súlade s novým pravidlom zavedeným po celom svete v 70. a 80. rokoch, ktoré viazalo menovú politiku na ciele v oblasti cenového rastu. Zmyslom tejto nebezpečnej myšlienky – ktorú v roku 1958 navrhol vo Francúzsku Jacques Rueff, v nasledujúcich dvoch desaťročiach bola zavedená v celej Európe a prenikla aj do Európskej centrálnej banky – bolo obmedziť tendenciu kapitalistických ekonomík k roztáčaniu inflácie, len čo dosiahnu plnú zamestnanosť.
Výsledok tohto pravidla však bol zničujúci: zaväzoval štáty, aby si požičiavali od súkromných bánk za trhové ceny, a garantovali tak nedotknuteľnosť svojich štátnych pokladníc.
To vytvorilo silné bariéry pre verejné investície, pretože vládne výdavky boli vysávané v podobe mohutných ziskov bánk a ich akcionárov. Žiadna spoločnosť s trhovou ekonomikou – s možnou výnimkou štyroch škandinávskych krajín – nenašla alebo ani nehľadala rovnováhu medzi štátom a trhom, ktorá je nevyhnutná na udržanie verejných služieb na dostatočnej úrovni.
Dokonca ani inštitucionalizovaná menová striedmosť nezabránila tomu, aby úroveň národného verejného dlhu dosiahla v Európe 50 až 100 percent HDP (a v krajinách ako Grécko alebo Taliansko dokonca ešte viac) a v USA presiahla hranicu 100 percent. Je zrejmé, že reakcia oficiálnych miest na krízu z roku 2008 bola na všetkých úrovniach zvrátená a škodlivá.
Odnesie si to eurozóna
Sedemnásť európskych krajín, ktoré v súčasnosti používajú euro, nemôže svoju menu jednostranne devalvovať. Euro je významný kolektívny krok vpred, ale ak sa má zabezpečiť jeho dôveryhodnosť ako spoločnej meny, malo by sa k nemu pristupovať ako k stelesneniu naozajstnej a zo srdca myslenej solidarity. Nemecká vláda to stále neuznáva – je to, ako keby Francúzsko pred zavedením eura ponúklo departementu Seine-Saint-Denis alebo Korzike, že splatí ich zahraničné dlhy, aby udržala frank.
Grécko ako člen eurozóny je dnes v neudržateľnej situácii. Ak vyhlási štátny bankrot, umožní sa tým nesmierne veľa špekulácií. Finančné trhy potom pravdepodobne nebudú rozlišovať medzi gréckym dlhom a dlhom iných silne zadlžených ekonomík vrátane Portugalska, Írska, Španielska a dokonca ani Talianska – zatiaľ posledného člena eurozóny, ktorý sa dostal pod tlak špekulantov.
To by mohlo vytvoriť finančné cunami v hodnote biliónov dolárov, čo vysvetľuje, prečo sa Európska centrálna banka a jej prezident Jean-Claude Trichet s takou energiou snaží zabrániť najhoršiemu.
Ani dlhová záťaž Veľkej Británie, Belgicka a dokonca aj Francúzska totiž nedáva príliš veľa nádejí, že tieto krajiny vyviaznu bez škrabancov. USA zase nemôžu uhradiť svoju nasledujúcu splátku dlhu, kým kongres a prezident nedosiahnu dohodu o zvýšení štátneho dlhového stropu. S tým, ako rastie riziko amerického štátneho bankrotu, sú jeho dôsledky právom opisované s čoraz väčšou úzkosťou.
Ešte stále je možné toto všetko napraviť. Potrebné finančné opatrenia však už nemožno zavádzať s rešpektovaním tradičnej a plnej suverenity štátov. USA sa musia zriecť imperializmu dolára a Nemecko sa musí vzdať svojho sna o „deutscheure“ spravovanom tak, akoby zvyšných 16 členov eurozóny bolo len historickými a kultúrnymi príveskom nemeckého národa. Blížiace sa búrky aj opatrenia, ktoré budú musieť byť vykonané na jej riešenie, prinesú enormné zmeny.
VIZITKA
Michel Rocard
politik
Autor je bývalý premiér Francúzska a bývalý líder Socialistickej strany.