Zúfalo potrebujeme čokoľvek, čomu sa dá aspoň trochu veriť, znie z finančných trhov. Lenže Európa zatiaľ produkuje všetko, len nie dôveru. Každodenné tlačovej konferencie šéfa Európskej komisie Barrosa pripomínajú závery z kedysi populárnych zjazdov KSČ – nechýba blahoželanie k úspechom a súdružskej vízie vzájomnej spolupráce a pomoci. Tá skutočná sa stráca v preklade.
Z trhov potom prichádza jedna zlá správa za druhou. Ceny poistiek a výnosy dlhopisov rastú, ceny akcií padajú. A Grécko pre zmenu vyhlásilo ďalší termín, ako dlho vydrží s peniazmi (vraj len do konca novembra). Eurozóna bojuje o prežitie ako celok a o prežitie svojej meny. Súčasne s tým ale jednotliví členovia Euroland bojujú predovšetkým sami za seba, čoasi najlepšie demonštruje fakt, že sa doterajší nerozlučný tandem Merkelová-Sarkozy rozpadol vo chvíli, keď Francúzsku začala stúpať cena dlhu a (zatiaľ len teoreticky) klesať rating.
Zatiaľ platí, že keď Taliansko, Grécko a ďalšie krajiny eurozóny čosi sľúbia a o rok neskôr povedia „sorry, nejako sa to vymklo“, príde tlačová konferencia (alebo výmena vlády), ale sankcie nie. Čo je presne ten dôvod, prečo Nemecko tlačí na fiškálnu úniu a jedno ministerstvo financií, asi s nemeckým vedením, a vysvetľuje to trochu chaotické vety ministra financií Schäubleho: „Urobíme všetko pre to, aby sme odvrátili nebezpečenstvo ohrozujúce stabilitu eura ako celok ... Ale urobíme to len tak, aby sme si mohli byť istí, že euro zostáva stabilnou menou.“
Európa – ak chce prežiť s eurom – potrebuje udržateľné dlhy, kapitálovo silné banky, jednotnú víziu a svetovú dôveru. Namiesto toho sa však točí v kruhu a ponúka len ďalšie tlačovky a tľapkanie po chrbte.
Julie Hrstková, Hospodářské noviny