Za posledných 50 rokov sa strop deficitu zvyšoval viac než 70-krát, väčšinou bez rozruchu. Tento rok v lete je nutné znovu ho zvýšiť, ak má vláda Spojených štátov včas platiť svoje účty. Teraz sa však strop amerického dlhu stal predmetom vyhroteného politického pózovania. A výsledok má dôsledky siahajúce ďaleko za hranice USA.
Súčasťou amerického systému bŕzd a rovnováhy je aj to, že kongres schvaľuje ročný federálny rozpočet. Stanovuje tiež hranicu výšky dlhu, ktorý je Ministerstvu financií USA dovolené vydať. Výdavky nad tento strop vláda smie hradiť jedine z bežných príjmov.
Minister financií Timothy Geithner kongresmanov informoval, že sa vláda do tejto situácie dostane začiatkom augusta. Na dlhový strop už ministerstvo oficiálne narazilo a teraz presúva peniaze a čerpá z rôznych nevyužitých fondov, aby pokrylo svoje účty. Do niekoľkých týždňov sa táto „flexibilita“ vyčerpá.
Politici vedia, že takáto situácia by zneistila krehkú americkú ekonomiku, drasticky oslabila dolár a zosilnila obavy o schopnosť krajiny plniť svoje záväzky v oblasti dlhovej služby vrátane záväzkov voči mnohým zahraničným veriteľom. Napriek tomu v dnešnom polarizovanom Washingtone nie sú republikáni a demokrati náchylní na kompromis.
Republikáni chcú neústupčivosťou prinútiť vládu prezidenta Baracka Obamu urobiť rozsiahle výdavkové škrty. Demokrati kontrujú, že takýto jednostranný prístup by bol hospodársky zhubný a sociálne nespravodlivý. Pritom obe strany riskujú jednak prerušenia transferových platieb (vrátane dávok pre seniorov) a verejných služieb, jednak ďalšie narušenia globálneho úverového postavenia Ameriky.
Očakáva sa, že sa strany na kompromise dohodnú a dlhový strop zvýšia skôr, než spôsobí vážne ekonomické a finančné problémy. Kompromis by obom stranám umožnil vyhlásiť čiastočné víťazstvo, pretože by pravdepodobne obsahoval záväzky k výdavkovým škrtom aj určité kroky na zabezpečenie vyššej sociálnej spravodlivosti zdanenia.
Lenže tak, ako rad dohôd dohodnutých na poslednú chvíľu by mal chabý trvalý účinok.
Väčšina pozorovateľov očakáva, že k dohode dôjde pred 2. augustom. Politici však možno budú potrebovať dve fázy: najskôr neschopnosť sa dohodnúť a potom dohodu ako reakciu na kŕče finančných trhov. Dovtedy by ministerstvo financií dočasne upravilo prioritu odchádzajúcich platieb a spomalilo ich.
Tento dvojstupňový scenár v sebe skrýva riziká pre americkú ekonomiku a jej postavenie v globálnej sústave. Čím dlhšie bude politikom trvať, než otázku dlhového stropu vyriešia, tým väčšie bude riziko havárie.
To nás privádza k tretej a ešte znepokojujúcejšej možnosti: dlhšiemu vyjednávaniu, ktoré vyústi do rozsiahlejších výpadkov pri nárokových platbách od vlády, ďalších zmluvných záväzkov a verejných služieb. Veritelia by potom kládli viac otázok, než by rozširovali už beztak značný vládny dlh.
Nasledujúcich niekoľko týždňov prinesie politickú drámu. Východiskové očakávania, ktoré však podliehajú riziku, spočívajú v tom, že demokrati a republikáni síce nájdu spôsob, ako predísť výpadkom, ale že tento kompromis sa zmysluplne nevyrovná s potrebou rozumných strednodobých rozpočtových reforiem.
Takáto politická paralýza v kľúčových ekonomických otázkach je čím ďalej znepokojujúcejšia pre americký súkromný sektor aj pre ostatné krajiny, ktoré sa spoliehajú na silné USA. To čiastočne vysvetľuje, prečo toľko štátov čoraz radšej hromadí hotovosť, než aby doma investovali, a prečo chcú ustupovať od závislosti od dolára ako rezervnej meny a od finančných trhov USA.
Svetová ekonomika je pevne spojená s predpokladom silnej Ameriky a Američania z toho ťažia. Lenže čím viac sa ich politici budú prieť nad dlhovým stropom, tým väčšie bude riziko, že toto pevné spojenie začne nenapraviteľne praskať.
Mohamed A. El-Erian, výkonný riaditeľ spoločnosti PIMCO