Ak začnete s niekým diskutovať o amerických deficitoch, rýchlo budete počuť, že dosahujú bilión dolárov. To vraj znamená, že od svojej vlády toho Američania chcú oveľa viac, než si môžu zaplatiť, a preto musí byť štát blahobytu osekaný. Pozrime sa však na to, ako veľmi zavádzajúci takýto pohľad je.
Spojené štáty majú deficit na úrovni jedného bilióna dolárov, jeho veľká časť je však dôsledkom utlmenej ekonomiky. Rozumné odhady hovoria o tom, že produkčná medzera dosahuje asi 900 miliárd dolárov ročne. To znamená, že rozpočtové príjmy sú znížené a výdavky rastú napríklad kvôli podpore nezamestnanych. Podľa CBO dosahujú tieto automatické stabilizátory výšky asi 300 miliárd dolárov. K tomu musíme pripočítať výdavky, ktoré síce nie sú automatické, ale napriek tomu sa pohybujú v závislosti na cykle. To znamená, že oživenie by samo o sebe znížilo deficit asi o 400 miliárd dolárov.
Musíme si navyše uvedomiť, že nulový deficit nie je hlavným cieľom. Tým je skôr stabilizácia pomeru dlhu k HDP. Ten teraz dosahuje niečo nad 70%, inflácia je 2% a rast tiež 2%. To znamená, že v súlade so stabilizovaným pomerom dlhu k HDP je deficit asi 3%, teda 450 miliárd dolárov. Ak dáme všetko dohromady, vidíme, že skutočná diera v rozpočte je oveľa nižšia, alebo že tam dokonca nie je žiadna. To neznamená, že by všetko bolo v poriadku. Ak dôjde k oživeniu, mali by sme sa snažiť o zníženie deficitov, nie o ich iba stabilizáciu. Starnúca populácia a rastúce náklady na zdravotnú starostlivosť by viedli k významnému štrukturálnemu deficitu. Nehovorím preto, že deficity problémom nie sú, nejde však o jeden bilión dolárov, o ktorom tak často počujeme, píše na svojom blogu Paul Krugman. Jeho pozornosti tiež, samozrejme, neunikol posun v politike Fedu:
Z filozofického hľadiska došlo vo Fede minulý týždeň k veľkému posunu. Čo sa týka zmeny politiky, nejde však o významný posun. Fed sľúbil, že nezdvihne sadzby, ak výrazne neklesne nezamestnanosť, alebo ak sa inflácia nedostane výrazne nad 2% cieľ. Jedným z dôležitých rysov je pritom to, že nejde o skutočnú infláciu, ale o infláciu očakávanú. To znamená, že Fed by mohol držať sadzby dole aj v prípade, že dôjde k jej prechodnému rastu spôsobenému napríklad pohybom cien komodít. Takéto vyhlásenie má, samozrejme, za cieľ podporiť ekonomiku priamo prostredníctvom zmeny v očakávaní. Je teda jasné, že filozoficky sa Fed posunul smerom k Evansovmu kritériu a Woodford / Krugmanovej doktríne týkajúce sa nastavenia monetárnej politiky v pasci likvidity.
V jadre veci však neprišla žiadna významná zmena. Bernanke len sľubuje, že neurobí nič hlúpeho. Najmä vylúčil to, že si začne hrať na ECB a zvýši sadzby ešte v čase, keď budú ekonomika a inflácia utlmené. Len málo ľudí sa však domnievalo, že by tak skutočne urobil a podľa toho aj vyzerá reakcia trhov. Sadzby vzrástli a očakávaná inflácia sa zvýšila len mierne. Je mi ľúto, ale tento posun v politike Fedu síce ukazuje, že sa učí, nejde ale o nič kľúčové, píše ekonóm. Bokom Krugmanovho záujmu nezostáva ani náš kontinent.
Európa ma prekvapuje svojou politickou odolnosťou - ochotou zadlžených krajín podstupovať nekonečnú bolesť, schopností ECB robiť len minimum nutného, a to na poslednú chvíľu. Ekonómia uťahovania sa však ukazuje byť presne tým, čo je popísané v učebniciach. Vývoj teda nasleduje keynesiánsky scenár a keď "zodpovední" technokrati prídu s ďalším liekom vo forme úspor, nasleduje ďalšie sklamanie z jeho výsledkov. Posledným príkladom je Taliansko, kde politika Maria Montiho doviedla krajinu do depresie. A aké je riešenie? Eurokrati hovoria, že treba držať súčasný smer a raz to zafunguje.
Ako hovorí Kevin O'Rourke, Európa sa stala kontinentom, kde sú dobré časy stále len na dosah. Je to skutočne ako sa stredovekou medicínou, kedy sa pacientovi uložil púšťanie žilou. Keď sa mu potom priťažilo, pustilo sa mu žilou ešte viac.
Paul Krugman
Patria Online
Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz