S & P teda znížila rating Spojeným štátom. Je to zvláštna situácia. Na jednej strane je pravda, že šialená pravica urobila z USA nedôveryhodný národ. Ak by nebolo republikánov, ktorí odmietajú zvýšenie daní, nemali by sme problémy s dosiahnutím dohody, ktorá by zabezpečila dlhodobú solvenciu. Na druhej strane je ťažké si predstaviť niekoho menej kompetentného pre posudzovanie Spojených štátov, ako sú ratingové agentúry. A aby to bolo dokonalé, ukázalo sa, že S&P urobila chybu vo výške 2 biliónov dolárov a po intenzívnej diskusii o tejto chybe rovnako vykonala zníženie ratingu.
Všetko, čo som počul o požiadavkach S & P, naznačuje, že agentúry o fiškálnej situácii USA hovoria nezmysly. Zníženie ratingu podľa nej záleží na tom, nakoľko bude v nasledujúcich desiatich rokoch redukovaný deficit. Ich 4 bilióny dolárov sú podľa všetkého nejakým magickým číslom. Solvencia Spojených štátov však skoro vôbec nezávisí na tom, čo sa stane v krátkom či dlhom období. Nejaký ďalší bilión dlhu iba okrajovo zvýši úrokové náklady v pomere k HDP. Dôležitý je dlhodobý výhľad, ktorý závisí hlavne na nákladoch zdravotného systému. S&P si ale len vymýšľa, na čo po svojom debakli pri ratingu hypotekárnych inštrumentov nemá právo.
Namiesto dlhovej hystérie sa pozrime na skutočné čísla. Tie ukazujú, že veľkosť deficitov v nasledujúcich dvoch rokoch nemá z hľadiska fiškálnej situácie veľký význam. A dokonca to platí aj o nasledujúcich desiatich rokoch.
Pre udržateľnosť dlhu sú dôležité reálne sadzby, pretože sa musí zamedziť rastu reálneho, nie nominálneho dlhu. Dlh navýšený počas druhej svetovej vojny nebol nikdy splatený, len klesla jeho reálna hodnota až na zanedbateľnú úroveň. Teraz dosahujú reálne výnosy tridsaťročných amerických dlhopisov 1,25%, čo znamená, že každý ďalší bilión dolárov ďalšieho dlhu zvýši reálne úrokové náklady o 12,5 miliárd dolárov ročne. CBO odhaduje, že potenciálny reálny HDP dosahuje v dolároch roku 2011 asi 19 biliónov dolárov. Dodatočný bilión dolárov dlhu tak pridá približne 0,07% HDP k budúcim nákladom dlhovej služby.
Vláda a Fed musí zabrať
Pokles akcií a výnosov vládnych dlhopisov, ktorý priniesol minulý týždeň, potvrdzuje, že ekonomika sa nezotavuje a že Washington sa obáva nesprávnych vecí. Hrozba ďalšej recesie sa stáva veľmi reálnou a je evidentné, že USA nikdy neboli na ceste k oživeniu. Po dva roky však zástupcovia Fedu, medzinárodných organizácií a Obamovej vlády trvali na tom, že ekonomická situácia sa zlepšuje. Každý problém sa pripisoval prechodným faktorom: Za to môže Grécko! Za to môže cunami! A politika sa odklonila od riešenia problému s nezamestnanosťou k údajne urgentnému problému znižovania deficitu.
Recesia oficiálne skončila pred dvoma rokmi. Hroznou realitou je však to, že obrovské množstvo Američanov stále nemá prácu. To okrem iného zníži budúce vládne príjmy, takže nerokujeme zmysluplne, ani čo sa týka čisto fiškálneho pohľadu. Hlavne ide ale o ľudskú katastrofu. Ekonomiku mala podporiť vláda, tá sa však kvôli posadnutosti deficity stiahla. Teraz by si mala priznať, že sa mýlila a musí zmeniť priority. Ani Fed neurobil všetko, čo bolo v jeho silách. Čiastočne preto, že sa obával hypotetickej inflácie, sčasti preto, že bol zastrašený ľuďmi typu Rona Paula. Je čas, aby s tým bol koniec.
Zlé správy z celej globálnej ekonomiky
V Európe je mojím obľúbeným indikátorom intenzity krízy spread medzi výnosmi nemeckých a talianskych dlhopisov, ktorý prudko rastie:
Čiastočne je to spôsobené poklesom výnosov nemeckých dlhopisov, ktorý podobne ako pri dlhopisov amerických odráža rastúci pesimizmus na trhoch. Výnosy talianskych dlhopisov ležia nad 6%, čo je úroveň, ktorá roztáča dlhovú špirálu. A v Británii, ukážkovom príklade zázračne pomáhajúcich fiškálnych úspor, je situácia taká, že priemysel už piatym mesiacom sklamal očakávania.
Paul Krugmannositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu zdroj: Patria Online |