Podvod s názvom inflácia (komentár dňa)

Keynesiáncom aj monetaristom sa podarilo veľmi jednoducho obalamutiť ľudí. Obidve strany nás presvedčili, aby sme sa pozerali na ceny a snažili sa tým porozumieť, čo sa deje v menovom systéme. Každý z nás vie, ako funguje čarovná palička kúzelníka. Zahalený v plášti, často sprevádzaný napínavou hudbou, pravá ruka upriami na seba všetku pozornosť publika. Ľavá ruka iluzionistu potom rýchlo a šikovne vytiahne z klobúka králika, holubicu alebo iné zviera. Pozorovanie takéhoto predstavenia je iba nevinnou zábavou a všetci vedia, že je to iba séria šikovných trikov. Na druhej strane, monetárne ilúzie vytvorené centrálnymi bankami môžu spôsobiť veľmi veľké škody. Táto téma si nepochybne zaslúži viac pozornosti ako sa jej dostáva.

Všeobecne akceptovaná definícia inflácie znie, že je to „zvyšovanie hladiny cien“ a deflácia je „zníženie hladiny cien“. Dôsledkom je mýtus, ktorý stále pretrváva a síce, že dnes napríklad stojí kvalitný oblek vyjadrený v množstve zlata rovnako ako pred 100 rokmi. Prečo by to tak malo byť? V súčasnosti je potrebnej menej pôdy na vyprodukovanie vlny použitej pri výrobe obleku kvôli zlepšeným technológiám, ktoré zefektívňujú poľnohospodárku výrobu. Tiež môžeme predpokladať, že farmári chovajú ovce s cieľom maximalizovať produkciu vlny. A nie je dnes potrebnej menej práce na strihanie ovce, očistenie vlny a vôbec na celý proces od chovania ovce až po zapracovanie vlny do obleku?

Ceny tovarov sú ovplyvňované mnohými faktormi. Zvyšujúca sa efektívnosť výroby je faktorom, ktorý znižuje ceny. Znehodnotenie meny ich zas zvyšuje. Meniaci sa spotrebiteľský dopyt je ďalším vplyvom. Ak sú tieto sily v ktoromkoľvek roku v rovnováhe, menové autority nám tvrdia, že neexistuje žiadna inflácia. To je lož.

Inflácia nie je to isté ako rastúce ceny spotrebiteľských tovarov. Správna je možno iná definícia. Napríklad, že inflácia je nadstavbou „falošného“ úveru. Väčšina ekonómov rakúskej školy ekonómie si uvedomuje, že inflácia je monetárnym fenoménom. Ale jednoduché zakresľovanie peňažnej zásoby nie je postačujúce. Vytvárali pri zlatom štandarde zlaté bane infláciu? A ako to bolo so súkromnými pôžičkami? Pri zlatom štandarde tieto procesy infláciu nevytvárali. Preto by sme sa mali sústrediť na falošné úvery. Podľa definície, produkcia zlata nikdy nie je falošná. Zlato je zlato, je deliteľné a každý kus je ekvivalentný ktorémukoľvek inému kusu rovnakej váhy. Keď sú náklady na ťažbu jednej unce zlata nižšie ako cena unce, ťažobné spoločnosti budú chcieť využiť túto príležitosť a dosiahnuť zisk. Toto je spôsob, akým trh signalizuje, že potrebuje viac peňazí. Zlato má prirodzene neklesajúcu marginálnu užitočnosť a hlavne z toho dôvodu je považované za peniaze, a preto prírastkové zmeny v jeho ponuke nespôsobujú nikomu škodu. Podobne, ak niekto tvrdo pracuje, sporí si peniaze a poskytne druhému pôžičku o veľkosti 100 uncí, jedná sa o úverovú expanziu. Ale nie je to inflácia podľa žiadnej použiteľnej definície tohto termínu. Nezáleží na tom, či existujú medzi sporiteľom a dlžníkom rôzni sprostredkovatelia, pretože tieto subjekty nedisponujú silou rozšíriť úver nad rámec toho, čo nám zdroj – sporiteľ – umožní. Preto bankové pôžičky nie sú infláciou.

Prinajmenšom dva faktory odlišujú legitímny úver od toho falošného. Po prvé, niekto vyprodukoval viac, ako skonzumuje. Po druhé, tento producent zámerne a ochotne poskytne úver. Jasne rozumie rizikám svojho konania a podľa toho stanoví aj podmienky. Uvedomuje si, že v tomto čase nebude môcť disponovať týmito peniazmi.

Pozrime sa teraz na fungovanie frakčného rezervného bankovníctva. Jednoduchá sumarizácia: ak banka príjme vklad a poskytne pôžičku na dlhšie obdobie ako tento vklad, ide o nesúlad medzi splatnosťami. Toto je podvod a zdroj nestability bankového systému a jeho krachov. Ak by banka požičiavala vklady v rovnakej alebo kratšej durácii, potom je táto banka perfektne stabilná a úprimná k svojim vkladateľom. Takéto banky môžu rozširovať úvery ( i keď nemôžu zvyšovať množstvo peňazí – zlata) a v tomto prípade je toto skutočný úver, nie falošný.

Legitímne pôžičky začínajú u niekoho, kto pracuje a vytvára úspory. Táto osoba následne ide do banky a podľa rôznych úrokových sadzieb a rôznej dĺžky viazanosti, ktoré banka poskytuje, si vyberie, na akú dlhú dobu je ochotná „zablokovať“ svoje peniaze. Banke požičia svoje peniaze na základe podpísanej zmluvy, kde je jasne vymedzená viazanosť. Banka tieto peniaze potom požičia na rovnaké (alebo kratšie) obdobie. Sporiteľ vie, že sa v tomto čase musí zaobísť bez svojich peňazí, ktoré získal dlžník, ktorý tieto prostriedky väčšinou minie na nákup určitého výrobku. Predajca tovaru tieto peniaze prijme a nie je si vedomý, ani ho nezaujíma viazanosť vkladu pôvodného sporiteľa. V tomto prípade neexistuje žiaden podvrh; tento proces je úplne čestný a férový ku všetkým zúčastneným stranám. Toto nie je inflácia.

Pozrime sa teraz na falošné úvery. Podľa kritérií, ktoré sme uviedli, je úver falošným, pretože neexistuje nikto, kto by vyprodukoval viac, ako skonzumoval, alebo nie je ochotný, resp. si nie je vedomý, že by sa mal zriecť svojich úspor, ktorými by sa rozšíril úverový základ. Falošné úvery teda vznikajú vtedy, ak nie je vytvorený prebytok. Dobrým príkladom je vytváranie meny centrálnou bankou, ktorá ich potom použije na nákup vládnych dlhopisov. Na jej súvahe sa táto transakcia zobrazí ako menová emisia na strane pasív a zodpovedajúci nákup dlhopisov na strane aktív. Monetizácia dlhopisov centrálnou bankou je zo svojej podstaty falošným úverom. Vždy, keď centrálna banka rozširuje svoju súvahu, vytvára infláciu.

Nie je vôbec zveličením, keď povieme, že hlavným cieľom centrálnej banky je vytvorenie inflácie. Keď sa reálny kapitál stáva stále vzácnejším a jeho vlastníci sú preto menej ochotní požičiavať ho (hlavne pri existencii nízkych úrokových mier), oficiálnou úlohou centrálnej banky je byť "veriteľom poslednej inštancie". Jej zámerom je pokračovať v úverovej expanzii, i keď trhové sily jasne naznačujú potrebu úverovej kontrakcie. Prirodzene, všetok falošný úver by skrachoval, ak by veriteľ nemal kvalitný kolaterál alebo iné páky, ktorými by prinútil dlžníka zaplatiť. Preto musí centrálna banka pokračovať v expanzii a neustálom maskovaní reality. Falošný dlh nesmie byť nikdy splatený, musí byť stále presúvaný do budúcnosti. Dlžníci musia byť schopní požičiavať si nové prostriedky, aby splácali staré dlhy – navždy. Úlohou centrálnej banky je umožniť, aby takéto niečo fungovalo, ako dlho je to len možné.

Veľmi dôležitou premennou v súčasnom finančnom systéme je nesúlad medzi splatnosťami aktív, ktorý sme už spomínali. Celé to začína podobne ako v príklade o nefalošnom dlhu – sporiteľom, ktorý vyprodukoval viac ako spotreboval. Svoje peniaze uloží do banky, kde sa začne „falšovanie“. Možno, že uloží peniaze na bežný účet a banka ich požičia. Alebo ich možno vloží na ročný termínovaný vklad a banka ich požičia na päť rokov. V obidvoch prípadoch ide o to isté. Sporiteľ si nie je vedomý, že by sa vzdával použitia svojich peňazí ani toho, že by ich požičiaval podľa takto stanovených podmienok. Toto je v skratke asi najčastejšia výčitka voči všetkým frakčným rezervným bankám. Sporiteľ si myslí, že svoje peniaze má bezpečne uložené, ale v skutočnosti ich má niekto iný. Sporiteľ drží papierový úverový inštrument, ktorý je splatný na požiadanie. Banka sa spolieha na to, že po väčšinu dní nebude musieť riešiť situáciu, kedy si príde svoje vklady vybrať väčšina vkladateľov. Avšak, je to matematická nevyhnutnosť, že banka bude napokon čeliť krachu pod vplyvom obrovského davu ľudí, ktorý sa bude naraz snažiť vybrať všetky svoje peniaze. Ostatné banky budú v podobnej situácii. A kolabujúci bankový systém spôsobí prepad do depresie.

Existujú tiež príklady, kedy sporiteľ nedobrovoľne rozširuje úverovú bázu. Pracovník, ktorý odovzdáva nemálo percent svojej mzdy na sociálne poistenie vie, že z týchto peňazí nemá žiaden úžitok. K takémuto konaniu je donútený. Vláda mu sľúbi, že ako „odškodné“ mu bude každý mesiac poskytovať dôchodok po tom, čo dosiahne určitý vek. Každý, kto vie počítať po chvíli zistí, že toto pre pracujúceho nie je dobrá dohoda. Množstvo financií, ktoré nám vláda sľubuje je o poznanie menšie ako by sme pri takých dlhých pôžičkách očakávali. A je to ešte horšie ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, pretože výška mesačného dôchodku, vek odchodu do dôchodku a rôzne sľubované výdavky na zdravotnú starostlivosť nie sú dopredu známe – v čase, keď je človek pracovne činný. Sú predmetom politického procesu, ktorého smerovanie sa môže s každými novými voľbami veľmi rýchlo zmeniť. Sociálne zabezpečenie je falošným úverom.

Uviedli sme, že rozhodujúcimi faktormi, ktoré odlišujú legitímny dlh od dlhu falošného, je vyprodukovanie väčšieho množstva prostriedkov ako sa spotrebuje a vedomé a dobrovoľné rozšírenie úveru veriteľom. V tejto definícii nám chýba ešte jeden faktor a síce, že dlžník má prostriedky a zámer svoj dlh splatiť. Pri falošnom úvere za každých okolností chýba aj tento tretí činiteľ. Dôsledkom je to, že sprostredkovatelia pri falošných úveroch musia neustále pracovať na odkladaní jeho splatnosti a vo všeobecnosti udržiavať „hru dôvery“. Takýto typ úverov nemôže byť zlikvidovaný rovnakým spôsobom ako legitímne úvery: ich splatením. Skôr či neskôr sa kríza stane nevyhnutnou.

Defláciu, ako opak inflácie, by sme potom mohli definovať ako nútenú kontrakciu falošných úverov. Inflácia je možná iba uvedením fyzických statkov do činnosti alebo podvodom zo strany vlády, centrálnej banky a privilegovaných bánk. Deflácia je iba nevyhnutným následkom inflácie. Vždy, keď úverová expanzia presahuje schopnosť dlžníka splácať, z týchto úverov vznikne kríza, ktorá ohrozuje veriteľa a formou zabavenia kolaterálu aj dlžníka. Dúfajme teda, že rok 2012 bude rokom, kedy začne seriózna diskusia o zdravšom menovom a bankovom systéme.

Zdroj: Keith Weiner