Španielsky problém v hĺbke neleží vo verejnom sektore, ale v bolestivom precitnutí sektora súkromného. Aj preto cesta von nevedie primárne cez tvrdšie a rýchlejšie vládne úspory. Dôležité je najprv upratať vo finančnom sektore neporiadok po realitnej bubline a súčasne rýchlo vykonať štrukturálne zmeny podporujúce hospodársky rast.
Španielsko nedodržalo cieľ pre rozpočtový deficit v roku 2011 a okamžite sa na neho stočila pozornosť trhov. Výnos desaťročného španielskeho dlhopisu začal v posledných týždňoch znovu rásť podobne ako poistenie proti španielskemu bankrotu. Trhy ale v skutočnosti toľko neznepokojuje samotné prekročenie cieľa, ako strach z toho, že Španieli teraz budú novými európskymi pravidlami tlačení do tvrdších a rýchlejších úspor.
To by bolo zle. Španielsky problém nie je v jadre o rozpočtovej nedisciplinovanosti, ale o upratovaní po realitnej bubline a posilnenie konkurencieschopnosti. Vysoké rozpočtové deficity sú len symptómom hlbšej choroby a tlak na rýchle vyrovnanie rozpočtových deficitov pripomína bičovanie beznohého koňa v slepej viere, že sa nakoniec rozbehne.
Španielsko malo pred krízou jeden z najnižších verejných dlhov v Európe a v rokoch 2002-2008 vytrvalé rozpočtové prebytky. Príliv súkromného zahraničného kapitálu bohužiaľ podporoval život na dlh v tých častiach ekonomiky, ktoré neboli dvakrát produktívne (stavebníctvo, obchod s realitami, finančné služby). Produktivita a konkurencieschopnosť celej ekonomiky sa tým zhoršovala a rástol zahraničný dlh (nie verejný, ale súkromný).
S tým, ako sa zhoršovala konkurencieschopnosť, rástol do oblakov zahraničný dlh - čistá zahraničná pozícia (dlh bez vlastných pohľadávok v zahraničí) sa priblížila deväťdesiatim percentám HDP. S pádom investičnej banky Lehman Brothers zahraničné peniaze vyschli, zahraničné banky prestali financovať tie španielske a začalo byť zle. Problémy bánk a zástupov nových nezamestnaných zo stavebného a finančného sektora spadli na hlavu štátu a Španielsko z rozpočtových prebytkov rýchlo spadlo do priepasti deficitov.
Španielsky problém v hĺbke neleží vo verejnom sektore, ale v bolestivom precitnutí sektora súkromného. Aj preto cesta von nevedie primárne cez tvrdšie a rýchlejšie vládne úspory. Dôležité je najprv upratať vo finančnom sektore neporiadok po realitnej bubline a súčasne rýchlo vykonať štrukturálne zmeny podporujúce hospodársky rast. Bez tých španielska ekonomika nezačne splácať svoj vysoký zahraničný dlh a finančný sektor zostane donekonečna závislý na milodaroch z ECB.
Tlak Bruselu na okamžitú fiškálnu disciplínu môže tieto kritické kroky a reformy skôr ohroziť. Ceny španielskych realít spadli zatiaľ výrazne menej než v USA alebo v Írsku (15-20% pod úrovňami roku 2007), pretože banky nechcú predražené nehnuteľnosti vypredávať a priznávať skutočné straty. Bez ďalšieho prepadu cien nehnuteľností ale ťažko z trhu zmizne prebytočná ponuka voľných domov a bytov a stavebníctvo bude ďalej brzdou HDP i zamestnanosti.
Aby si španielske banky a záložne dovolili výraznejšie odpisy nehnuteľností, potrebujú ale nové záruky od štátu. ... a tie im dá Madrid ťažko, keď bude Bruselom tlačený k rýchlemu vyrovnaniu verejných rozpočtov. Ten istý tlak tiež Španielom odčerpáva energiu od dôležitých štrukturálnych reforiem na trhu práce, miesto ktorých sa kabinet sústredí na hľadanie jednorazových škrtov. A v neposlednom rade tlak na rýchle vyrovnanie rozpočtov môže vyústiť vo zvyšovanie daní, ktoré španielsku konkurencieschopnosť neposilnia, ale priamo ohrozí. Je teda načase priznať si, že Španielsko nie je žiadny rozpočtový uličník porovnateľný s Gréckom. Nepotrebuje tvrdý rozpočtový bič, ale pomoc a trpezlivosť pri štrukturálnych reformách.
Jan Burešanalytik Ery Poštovní spořitelny |