Jeden zo spôsobov, ako pochopiť súčasné pomery v americkej ekonomike a kroky potrebné na ich zlepšenie, je zamyslieť sa nad dvoma udalosťami, ktoré nedávno vzbudili pozornosť: uvedením dopravného lietadla Dreamliner do prevádzky a smrťou Steva Jobsa zo spoločnosti Apple.
Aby sme opísali riziká, ktorým čelí americké hospodárstvo, môžeme použiť prirovnanie. Ak sa má Dreamliner vzniesť a udržiavať stabilnú výšku, nestačí, aby sa pohyboval vpred. Musí sa pohybovať dostatočne rýchlo, aby prekonal kritické fyzikálne prahy, ktoré sú výrazne vyššie ako pri väčšine menších lietadiel.
Nesplnenie tejto požiadavky by znamenalo, že sa vo vzduchu spomalí až na pádovú rýchlosť a vlažný pohyb vpred by vystriedala strata výšky. Ak nie sme presvedčení o schopnosti Dreamlinera vyvarovať sa pádovej rýchlosti, nemá zmysel hovoriť o spôsoboch, ktorými miliónom ľudí po celom svete skvalitní cestovanie.
Americkému hospodárstvu dnes hrozí riziko dosiahnutia pádovej rýchlosti. Otázka nespočíva v tom, či dokáže rásť, ale či dokáže rásť dostatočne rýchlo, aby poháňalo veľkú ekonomiku, ktorá podľa americkej centrálnej banky čelí „skracovaniu dlhových pák v bilanciách, úverovým obmedzeniam a neistote domácností aj podnikov, pokiaľ ide o ekonomické vyhliadky“.
Pre ekonomiku, ktorá zúfalo potrebuje mohutný rast, je pádová rýchlosť desivým rizikom. Bez svižného rastu nemožno zvrátiť čím ďalej vyššiu štrukturálnu nezamestnanosť, bezpečne skrátiť dlhovú páku, ani zabrániť ďalšiemu drásaniu už dnes znepokojivej príjmovej a majetkovej nerovnosti.
Súkromný sektor hrozbu pádovej rýchlosti sám zažehnať nedokáže. Naliehavo je potrebná dobrá tvorba politík. Konkrétne, aby ich tvorcovia boli otvorení a prejavili ochotu porozumieť nezvyčajným výzvam, pred ktorými americká ekonomika stojí, aby na ne vhodne reagovali a mali poruke účinné politické nástroje.
V Amerike (a v Európe, kde je situácia ešte horšia) to tak ani zďaleka nie je. Tvorcovia politík boli navyše v uplynulých týždňoch zaujatí skôr zvaľovaním viny na Európu a Čínu než snahou pochopiť a riešiť zmeny paradigiem, ktoré sú pri koreni ekonomických a sociálnych problémov.
Práve tu je na mieste obrátiť sa k postrehom Steva Jobsa, jedného z najlepších inovátorov a podnikateľov na svete. Jobs zmenami paradigiem nie preletel, on ich v zásade vyvolával. Bol majstrom pretvárania zložitého na jednoduché; nenechal sa ochromiť komplikovanosťou a hľadal nové spôsoby, ako ju kriticky rozobrať a prekonať. Tímová práca nebola jednou z možností, ale záväzkom. A vyhýbal sa hľadaniu jediného „veľkého tresku“ a radšej sa zameriaval na viacero prielomov.
Americkí tvorcovia ekonomických politík na týchto frontoch zaostávajú. Namiesto toho, aby sa venovali súboru potrebných podporných opatrení, zdá sa, že sú posadnutí márnou snahou vynájsť „trhák“, ktorý vyrieši všetky ekonomické problémy.
Tímová práca opakovane padá za obeť mocenským šarvátkam a politickej hašterivosti. Pre kritický rozbor štrukturálnej komplikovanosti sa urobilo málo, nieto aby sa podarilo získať verejnú podporu pre určitú strednodobú víziu, vierohodnú stratégiu jej realizácie a súbor vhodných opatrení.
Čím dlhšie v tvorbe politík trvá patová situácia, tým väčšie je riziko dosiahnutia pádovej rýchlosti v ekonomike, kde už zavládla kríza nezamestnanosti a rozsiahly rozpočtový deficit, množstvo hypoték sa nespláca a úrokové sadzby centrálnej banky sú zrazené na nulu.
To je atmosféra, v ktorej sa nezdravé bilancie dostávajú pod ešte väčší tlak a zdraví investori sa odmietajú zapojiť. Počas takéhoto procesu sa riziko recesie drží nepríjemne vysoko, kríza nezamestnanosti sa prehlbuje a nerovnosti sa zväčšujú, pretože sa ukazuje, že systémy sociálneho zabezpečenia, už beztak napäté, sú ešte deravejšie.
Mohamed A. El-Erian, je výkonný riaditeľ spoločnosti PIMCO