Z historického pohľadu mala Veľká Británia vždy rezervovanejší postoj k európskej integrácii. Veď nepatrila ani k zakladajúcim členom inštitúcií, z ktorých vznikla súčasná EÚ. Tento prístup opäť potvrdila na ostatnom summite EÚ, keď sa odmietla pridať k dohode o prísnejších fiškálnych pravidlách.
Hoci dohoda na užšom "fiškálnom kompakte" zatiaľ neznamená výraznú stratu suverenity jednotlivých členských krajín, predsa len, pod hrozbou sankcií, zužuje manévrovací priestor pre rozpočtovú politiku jednotlivých vlád. A to mohol považovať britský premiér David Cameron ako jednu z nevýhod. Mnoho analytikov nevidí dôvod, prečo by každá krajina EÚ mala mať fixne nastavené deficity rozpočtov. Predsa krajiny tvoriace tento celok nie sú homogénne, majú iné hospodárske prostredie, ekonomickú silu a s tým súvisiaci prah straty dôvery na finančných trhoch. Navyše Briti majú vlastnú menu a centrálnu banku, ktorá zastáva aj pozíciu veriteľa poslednej inštancie v súvislosti so štátnymi dlhopismi. To britskej vláde výrazne napomáha pri stabilizácii verejných financií.
V liberálnejšom prostredí ostrovnej ekonomiky a politiky existujú tiež obavy, že výsledky minulotýždňového summitu by mohli znamenať len prvý krok k užšej centralizácii EÚ s výhľadom k politickej únii a odovzdaní časti kompetencií a teda aj suverenity do Bruselu. To by odporovalo anglo-saským ekonomickým aj politickým tradíciám. Tie vychádzajúcich z princípov, že decentralizované riešenia a modely fungovania hospodárskych celkov vedú k rýchlejšiemu rastu, vedeckému pokroku a integrácii v porovnaní s novým francúzsko-nemeckým smerovaním.
Veľká Británia jednoducho chce, aby EÚ ostala len ako ekonomický celok so spoločným trhom a voľným pohybom kapitálu a ľudí. Odmieta politickú nadstavbu. Tvrdí pritom, že spoločná mena nie je nevyhnutným predpokladom pre efektívne fungovanie takéhoto systému. Aj to bolo dôvodom, prečo ju britskí predstavitelia dlhodobo a kategoricky odmietajú. Navyše patria medzi tých, ktorí začínajú nahlas hovoriť, že vstup do menovej únie znamená viac nevýhod ako výhod. Od optimálnych parametrov fungovania má ďaleko a koncentrácia na fiškálne kritériá jej efektívnosť nezvýši. Na to je potrebná revolúcia architektúry v jej fungovaní a menej regulácie a harmonizácie. Zdá sa však, že EÚ sa vydala opačným smerom. Aj preto Cameron hneď v počiatočnom štádiu rokovaní o budúcnosti EÚ zatiahol „ručnú brzdu“.
Celkovo možno povedať, že „ostrovná“ ekonomika si sleduje predovšetkým vlastné záujmy, čo je úplne oprávnené. A to aj vtedy, ak ide o záujmy britského finančného sektora. Veď Nemci či Francúzi robia cez rôzne medzinárodné záchranné mechanizmy ako eurovaly to isté. V konečnom dôsledku budú musieť však aj Briti robiť zodpovednú rozpočtovú, ale aj celkovú hospodársku politiku vytvárajúcu priestor na rýchlejší rast a zvyšovanie konkurencieschopnosti. To, či im investori budú dôverovať, však vôbec nebude záležať od toho, či budú spĺňať od „zeleného stola“ navrhnuté maastrichtské kritériá.
Veľká Británia sa vydala vlastnou cestou a ani prípadná izolácia na politickej úrovni v rámci EÚ jej prekážať nemusí. Horšie bude, ak sa dostane do ekonomickej izolácie a uzavrie sa jej voľný prístup na spoločný trh. Takýto scenár by však mohol nastať len v prípade politickej objednávky z kontinentu. Tak či onak, kontinentálna Európa má mnohé problémy, ktorých riešenie bude pripomínať maratónsky beh. Aj ostrovná ekonomika by sa tak mala viac začať orientovať na rozvíjajúce sa trhy BRIC či Áziu.
Stanislav Pánisanalytik J&T Banky |