Krízy majú aj očistný účinok – u nás by ním mohlo byť oživenie pravicovej politiky očistením od dvadsaťročných ideologických nánosov. Doktrína vytváraná rovnou daňou a rastom agregátnych ukazovateľov je konečne pasé.
Neustále opakovanie hesla rovná daň a hospodársky rast je však už teraz zastaranou minulosťou – rovná daň mala svoj marketingový účinok, ale dôležitejší bol asi vstup do Európskej únie, či, jednoducho, logický presun kapitálu za lacnou pracovnou silou. Aj napriek všetkému väčšina zahraničných investícií mierila do privatizácie veľkých podnikov a rovná daň nám nepomohla dostať sa na lepšie než 120. miesto v medzinárodnom hodnotení daňového systému. Za rovnú daň sme zaplatili vysokú cenu – naše verejné financie spadli na najnižšiu úroveň v EÚ a majú naďalej klesajúcu tendenciu.
Opakovanie hesla „nie sú peniaze“ ako reakcie na všetko je nezmyslom – všetky štáty sú postihnuté krízou, ale všetky majú oveľa viac financií aj na platy hasičov, policajtov, učiteľov a sestričiek, aj na nové cesty a bezpečnosť občanov. Česká republika má o 10 percent HDP viac ako my. Priemer únie je ešte o 2 percentuálne body vyšší.
Máme jednu z najvyšších mier nezamestnanosti – dvakrát vyššiu ako v Česku. Takže mýtus, že rovná daň je nevyhnutnou podmienkou pre zamestnanosť je nepravdivý.
Spoločná verejná kasička je prázdna preto, lebo máme nastavené dane menej solidárne ako iné európske štáty. Nezamestnanosť je vysoká, lebo jediné pravicové riešenie na akékoľvek problémy bolo – dajme tam menej peňazí, ono sa to vyrieši, alebo to trh zabezpečí sám. Nevyriešilo sa, nezabezpečil. A tak to vyzerá, že nás v našich bláznivých reformám nikto nenasleduje, ostatní študujú vyspelé štáty a učia sa od nich, ako sa dá dosiahnuť blahobyt a sociálny zmier.
Reptanie proti agregátnym ukazovateľom blahobytu je oprávnené. Vo svete sa používajú detailné údaje na úrovni jednotlivcov, aby vláda aj spoločnosť vedeli, komu praje rast – či len niekoľkým jednotlivcom, alebo celej spoločnosti.
Odchod od zastaranej pravicovej doktríny nebude jednoduchý, priestor sa snažia zaplniť aj populistické strany a extrémisti. Za 20 rokov sa však objavilo mnoho mladých slovenských ekonómov s prestížnym vzdelaním aj praxou, ktorí prichádzajú na scénu občianskej spoločnosti nezaťažení doktrínou tých, ktorí nenašli odvahu odísť so slávou.
Autor je poslanec KDH