Ostali sme bez možností (komentár dňa)

Buďme úprimní. Nikdy neexistovala skutočná ambícia reformovať finančný sektor. Všetko sú to iba prázdne slová o zvýšenej „starostlivosti“ a falošnej „progresívnosti“. Zdá sa, že nemáme na výber a musíme zachovať súčasný status quo. Voľba je prirodzene otázkou vnímania, situácie, kedy vnímanie definuje, čo je „možné“ a čo je „nemožné“.

„Možné“ je v podstate to, o čom sme presvedčení, že môžeme riadiť, zatiaľ čo „nemožné“ sa nám deje bez ohľadu na to, či si myslíme, že to možné je alebo nie. Zvážme napríklad americký Fed. Väčšina médií hlavného prúdu ospevuje Bena Bernankeho ako človeka, ktorý „zachránil ekonomiku“. Konkrétne napríklad magazín Villain nedávno napísal, že ho “nenávidia ľavičiari a pravičiari dokonca ešte viac. Ale pravdou je, že Ben Bernanke zachránil ekonomiku a majstrovsky ju previedol najťažším ekonomickým obdobím v celej histórii“. Všetci však vieme, čo Ben „zachránil“ a ekonomika to rozhodne nebola – bol to finančný systém založený na podvodných princípoch. Tvrdenie, že záchrana finančného sektora bola nevyhnutná pre záchranu ekonomiky, je podobná vyjadreniu, že záchrana pásomnice vo vnútri pacienta je potrebná na záchranu takéhoto pacienta: logika je však opačná. Finančný sektor (pásomnica) je príčinou slabosti ekonomiky (pacienta) a jeho kolapsu.

Ben Bernanke nie je žiaden génius a určite nie hrdina. Jednoducho robí to, čo musí, pretože nemá na výber. Čo by sa stalo, keby Ben neposilnil finančnú pásomnicu miliardami dolárov? Zomrela by a banky „príliš veľké na to, aby padli“ – partneri Fedu – by prestali existovať. Najmocnejší ľudia by stratili veľkú časť svojho bohatstva a tiež moc, ktorú si za tieto prostriedky môžu kúpiť. Je jasné, že v systéme, ktorý je postavený na týchto princípoch, neexistuje možnosť voľby.

A aké je stanovisko politickej triedy pätolízačov a regulátorov, ktorí schválili 2300 stranovú reformnú listinu, ktorú takmer nikto nečítal a ešte menej ľudí jej rozumie? Senátor Dodd nedávno v rozhovore v denníku The Economist horúčkovito obhajoval reformu Wall Street, ktorej je spoluautorom a tiež zákon na ochranu spotrebiteľov, tvrdiac, že bolo „nemožné reformovať“ náš (americký) „komplexný“ finančný systém s legislatívou, ktorá obsahuje iba 37 strán, čo je pôvodná dĺžka Glass-Steagalovho zákona, ktorý oddeľoval komerčné bankovníctvo od investičného.

V skutočnosti, celá pásomnica by mohla byť zabitá zákonom o dĺžke jednej strany, resp. piatimi konkrétnymi bodmi:

1. Komerčné banky nemôžu vykonávať investičné bankovníctvo a investičné banky zas komerčné bankovníctvo. Akákoľvek finančná inštitúcia, ktorá akceptuje vklady alebo poskytuje pôžičky alebo finančné inštrumenty akéhokoľvek typu, bude regulovaná ako banka.

2. Aktíva všetkého druhu musia byť uvádzané vo forme marked-to-market (trhových cenách) na konci každého obchodného dňa, tak ako je to v prípade napríklad burzovo obchodovaných futures trhov a opcií. Držanie aktív na mimosúvahových položkách by bolo zakázané a pri porušení by bola stanovená pokuta povedzme 10 miliárd dolárov za jeden druh takto vykázaného aktíva. V prípade, že by túto pokutu nemala banka z čoho zaplatiť, jej aktíva by boli na trhu rozpredané.

3. Žiadnej banke by nebolo povolené, aby veľkosť jej súvahy prekročila HDP najmenšieho amerického štátu.

4. Žiadna súkromná banka nemôže vytvárať peniaze cez dlh. Všetky pôžičky musia byť vytvorené z existujúcich vkladov a vlastného kapitálu.

5. Voči týmto stanovám nie sú povolené žiadne výnimky.

A to by úplne postačovalo. Oddelené komerčné a investičné bankovníctvo, všetky aktíva ocenené na konci dňa v trhových cenách a obmedzenie expanzie bánk do bodu, kedy sa stanú „príliš veľké na to, aby padli“. Naproti tomu, Dodd-Frank vyžaduje, aby regulátori vytvorili 243 pravidiel, uskutočnili 67 štúdií a vydávali 22 periodických správ. Naozaj sa niekto myslí, že takáto zložitosť niečo vyrieši?

Avšak zákonodarcovia nemajú na výber. Ak by zabili TBTF (too big o fail) banky, zabili by tiež svojich dobrých priateľov a štedrých darcov, a preto to nikdy nebola reálna možnosť. To isté platí aj pre „reformu“ zdravotníctva a všetky ostatné fantómové reformy – zmena status quo by spôsobila obrovskú finančnú bolesť aj pre bohatých ľudí, ktorí financujú politikov a lobistov.

„Nemať na výber“ je akýmsi sociálnym fraktálom. Prečo si napríklad študenti (hlavne v USA) neustále berú relatívne veľké pôžičky, aby získali priemerné vzdelanie, ktoré im na trhu práce aj tak príliš nepomôže? Pretože cítia, že nemajú inú možnosť. Prečo ľudia „založia“ svoju budúcnosť a akceptujú okovy dlhového otroctva, aby mohli vlastniť dom? Pretože cítia, že nemajú na výber a vlastníctvo nehnuteľnosti sa stalo nevyhnutným pre dosiahnutie „amerického sna“. Prečo samosprávy pokračujú vo svojich absurdných rozpočtových hrách? Áno, uhádli ste. Nemajú na výber, pretože si myslia, že ak by s tým prestali, istá časť obyvateľov by sa ocitla v (sociálnych) ťažkostiach. Prečo politickí „lídri“ na celom svete pokračujú v požičiavaní si biliónov, pričom vedia, že takáto úroveň dlhu bude nakoniec pre väčšinu krajín znamenať bankrot? Odpoveď už poznáte.

A tak stále zvyšujú rýchlosť vozidla, ktoré mieri priamo na okraj útesu. Existujú iba dve možnosti, ako sa môže vyvinúť situácia ohľadom takéhoto tempa zadlžovania: hyperinflácia alebo default. Akákoľvek iná „možnosť“ je obyčajným rozmarom. Ako sme uviedli - to, čo je možné, je to, čo ako možné vnímame, a nemožné je to, čo sa stane neskôr, či už sme to za možné považovali alebo nie. Status quo súčasného finančného systému a neudržateľných verejných financií bude zničené, bez ohľadu na to, ako veľa ľudí to pokladá za „nemožné“. Pocit „neexistencie alternatívy“ je sčasti strachom z dôsledkov zmeny takéhoto myslenia a sčasti intelektuálnou lenivosťou. Nepredstaviteľný systémový kolaps sa uskutoční, pretože nám neostala iná možnosť. Náznaky, že sa tak deje budú ignorované, pretože zmena čohokoľvek v súčasnom systéme by spôsobila niekde niekomu príliš veľa bolesti, a preto je nevhodná.

Autor: Of Two Minds