Jedným z vďačných tém posledného obdobia sa stala úloha ratingových agentúr a ich spoluvina na finančnú a dlhovú krízu. Kritikou ratingových agentúr sa oháňa predovšetkým rad politikov, čo nie je nijako prekvapujúce, pretože je to najmä schopnosť zvaľovať vinu za vlastnú neschopnosť na niekoho iného, ktorá je často nevyhnutným predpokladom k podielu na moci pri správe vecí verejných. Bohužiaľ, sa však táto argumentácia nevyhýba ani ekonómom, od ktorých by sme predsa len očakávali, že nebudú používať jednoduché skratky a zamyslia sa nad podstatou celého problému.
Ukážkovým príkladom pranierovania ratingových agentúr je napríklad štúdia Výboru pre vyšetrovanie finančnej krízy, zostavená americkým Senátorom, ktorá ratingové agentúry tento rok v apríli označila rovno za "kľúčovú príčinu" finančnej krízy. Trochu opatrnejšia je štúdia Medzinárodného menového fondu, podľa ktorej ratingové agentúry predstavujú zrejmé systémové riziko, ktorému je potrebné predchádzať ďalšou, tentoraz už však naozaj účinnou, reguláciou. Stovky ďalších modifikácií týchto názorov na nás z médií útočia dnes a denne.
História ratingových agentúr je spojená s menom Henry Varnum Poor. Práve on v 70. rokoch 19. storočia založil so svojím synom spoločnosť H.V. and H.W. Poor Co., Ktorá každoročne publikovala obľúbený Manual of the Railroad of the United States. Manuál sa zaoberal analýzou dlhu železničných spoločností a stal sa postupne nepostrádateľným zdrojom informácií pre investorov do železničnej prepravy, ktorá bola v tom období najsľubnejšie sa rozvíjajúcim odvetvím v Spojených štátoch. Ďalšie agentúry (Moody´s Investors Service a Fitch Publishing Company) nasledovali v rokoch 1909 a 1913. K finančnej analýze železničných spoločností sa postupne pridávala analýza spoločností v iných sektoroch ekonomiky a do popredia záujmu sa postupne dostával aj štátny dlh. Táto veľká trojka si aj po 100 rokoch drží viac ako 90% trhu s ratingom.
Ratingové agentúry boli v rozpuku najmä počas dvadsiatych rokov minulého storočia, kedy bol o ich služby značný záujem a kedy tiež došlo k zjednoteniu ratingov do dnes známej podoby (AAA, AA, A, apod). Dôvod popularity ratingov a úspechu tohto modelu oceňovania rizika bol pomerne jednoduchý. Išlo o trhovú odpoveď na existenciu asymetria informácií - stavu, keď niektoré subjekty na trhu mali podstatne horší prístup k informáciám, ako iné. Dôvodom tejto asymetrie boli vysoké náklady spojené so získavaním informácií a nedokonalé informačné technológie, ktorým tou dobou stále vládol telegraf a poštová korešpondencia. Informácie boli jednoducho príliš drahé a nie každý si ich mohol dovoliť. Poor a spol. to dobre vedeli a stali sa tými, kto tieto náklady pomáhali znižovať.
Kým dvadsiate roky boli pre ratingové agentúry obdobím rozkvetu, od hospodárskej krízy až do začiatku 70. rokov si agentúry prechádzali výrazným útlmom. Útlm bol dokonca tak hlboký, že v priebehu 60. rokov zamestnávali sotva pol tucta analytikov a hlavným zdrojom ich príjmu nebolo udeľovanie ratingov, ale predaj analytických reportov. Príčiny tohto úpadku sú opäť ľahko identifikovateľné. Informačná asymetria sa v dôsledku rozvoja informačných technológií narovnávala, získavanie informácií bolo stále lacnejšie a služby ratingových agentúr prestávali byť potrebné. Už počas tridsiatych rokov sa navyše ukázalo, že aj ratingové agentúry majú takmer nulovú schopnosť predvídať budúce krachy. Životný cyklus spoločností s kedysi tak blahodárnym účinkom sa pozvoľna chýlil k svojmu koncu. Ako je teda možné, že sú dnes ratingové agentúry sa svojimi archaickými metódami zo začiatku dvadsiateho storočia stále považované za jedny z najmocnejších súkromných spoločností na svete? Odpoveď je nutné hľadať v nápadoch politikov, regulátorov a iných vykonávačov dobra, ktorí sú presvedčení o tom, že práve oni najlepšie vedia, kde práve trh zlyháva a ako pred jeho chybami všetky svoje ovečky ochrániť.
Rok 1975 predstavoval pre budúcnosť upadajúcich ratingových agentúr celkom zásadný prelom. Americká Komisia pre cenné papiere totiž v tomto roku schválila koncepciu "celonárodne uznaných štatistických ratingových organizácií" (NRSR), do ktorého zahrnula sedem ratingových agentúr. Toto číslo sa v roku 2003 scvrkla iba na tri, aby v roku 2006 vzrástol počet NRSR na desať. Ratingy agentúr spadajúcich do kategórie NRSR mali to výsadné privilégium, že boli uznávané Komisiou pre cenné papiere a ďalšími regulátormi, ktorí podľa týchto ratingov stanovovali pravidlá pre reguláciu kapitálovej primeranosti finančných inštitúcií. Myšlienka bola taká, že finančné inštitúcie, ktoré investujú do bezpečných aktív s dobrým ratingom, nemusia mať tak vysoké rezervy, ako inštitúcia obchodujúca s rizikovými aktívami. Nápad sa postupne ujal aj v iných krajinách a svoju medzinárodnú podobu definitívne dostal so vznikom bazilejských pravidiel pre bankový dohľad, ktoré sú dnes bežným modelom pre stanovenie kapitálovej primeranosti komerčných bánk po celom svete. Čoho teda politici vytvorením NRSR dosiahli? Predovšetkým sa im podarilo vytvoriť efektívny oligopol, ktorý vyradil z hry všetky existujúce agentúry, ktorý z nejakého dôvodu neboli zaradené do NRSR. Najviac škodlivým dôsledkom ich rozhodnutie je však to, že sa z ratingov podarilo urobiť základný pilier regulácie finančného sektora, čím enormne vzrástol dopyt po službách ratingových agentúr, ktoré sa stali nepostrádateľnými. Boli to tak predovšetkým politici, ktorí resuscitovali zastarané odvetvia odsúdené k úpadku. Práve vďaka ich nápadom sú dnes ratingové agentúry jednými z najvplyvnejších spoločností na svete. V kontexte vyššie uvedeného je preto večné lamentovanie politikov na adresu ratingových agentúr absurdné.
Jaroslav Brychtaanalytik X-Trade Brokers |