Budeme svedkami francúzskej potopy?

Ak nás história niečo naučila, potom je to nepochybne to, že čím menej je ekonomika obmedzovaná, tým lepšie dokáže ľudstvo robiť to, v čom je najlepšie: riešiť problémy a objavovať nové príležitosti. Chyby sú potom rýchlo napravené a progres zaručený. To isté platí aj z opačnej strany. Čím viac regulácie, daňového zaťaženia, subvencií a iných byrokratických výmyslov, tým pomalšie nasledujeme naše prirodzené inštinkty, až sa to dostane do bodu, keď sa pokrok spomalí alebo úplne zastaví.

Vraví sa, že história sa neopakuje, ale často sa rýmuje. V súčasných podmienkach sa zdá, že ubehlo dosť času na to, aby súčasné generácie úplne zabudli na zásadné spojenie medzi možnosťou ľudí slobodne napĺňať svoje túžby a ekonomickým rozvojom. Túto ignoranciu môžeme pozorovať v požiadavkách mnohých ľudí, aby štát riadil naše osudy ešte aktívnejšie ako doteraz. Ak by mal tento trend pokračovať – čo je veľmi pravdepodobné – potom úsilie produktívnej menšiny bude ešte viac tlmené vyššími daňami a ostatnými pokusmi o „zrovnoprávnenie príležitostí“. Krehká globálna ekonomika sa tak ešte väčšmi priblíži ku kraju útesu.

Súčasný vývoj vo Francúzsku predstavuje azda najlepší príklad toho, čo sme uviedli vyššie. Máme tým na mysli prezidentské voľby. Keďže ani jeden kandidát nedosiahol viac ako 50% hlasov, potom sa Sarkozy a Hollande stretnú v rozhodujúcom druhom kole, ktoré sa uskutoční 6. mája.

Súčasný prezident, Nicolas Sarkozy, stabilne kráčal k svojmu znovuzvoleniu, keď socialistický kandidát Francois Hollande prišiel s návrhom zdaniť každého s ročným príjmom viac ako milión eur daňou vo výške 75%. Taktiež sľúbil daň na finančné transakcie a zvýšenie dane pre najväčšie francúzske spoločnosti na 35%. To všetko pri DPH 25%, ktorá je jedna za najvyšších na svete. Podľa niektorých kalkulácií, výsledkom zavedenia týchto daní by bolo prakticky 100% zdanenie všetkých príjmov presahujúcich milión eur. Hollande tiež sľúbil, že učiní neplatným nedávne zvýšenie veku odchodu do dôchodku zo 60 na 62 rokov, ktoré presadil Sarkozy. Keď s týmito návrhmi predstúpil Hollande pred mikrofón, ostatní kandidáti boli bez šance.

Ľudovít XV. raz povedal: “Après moi, le deluge.“ Znamená to, že po jeho odchode sa malo vo Francúzsku stať niečo strašné (doslova potopa). Tieto prorocké slová boli naplnené príchodom Francúzskej revolúcie, ktorá si vyžiadala obrovské obete. V prípade, že sa stane prezidentom Hollande, táto „potopa“ sa pravdepodobne prejaví zvyšovaním úrokových sadzieb, keďže investori sa budú chcieť ochrániť pred zvyšovaním pomeru dlhu k HDP, ktoré by už v tomto roku mohlo dosiahnuť 90%. Nasledoval by tiež odliv kapitálu, investorov a podnikateľov.

Ak uvážime, že Francúzsko je jedna z rozhodujúcich ekonomík v problémami zmietanej eurozóne, môžeme očakávať, že nákaza sa rozšíri aj ďalej a bude mať katastrofálne následky. Európske suverénne štáty sú závislé na dlhu vo výške 9 biliónov eur, z ktorého veľká časť musí byť prefinancovaná v nasledujúcich rokoch. Situácia sa ešte zhoršuje tým, že ak chcú ostať európske banky solventné, budú musieť do konca budúceho roka rozpredať aktíva za 3,8 bilióna eur. Mnoho z týchto aktív je však veľmi pochybnej kvality.

Situácia inde vo svete nie je o moc lepšia. Spojené štáty si musia každoročne požičiavať o 1,4 bilióna dolárov viac, a o Japonsku, ktoré je vyjadrením dlhu k HDP najväčším dlžníkom na svete, nehovoriac. To, že tieto krajiny sa nachádzajú prakticky v bankrote nie je novinka. A všetko sa to ešte zhorší tým, ako úroky skôr či neskôr vzrastú. Prekvapujúci je však globálny trend, ktorý spočíva v spoliehaní sa počas krízy ešte viac na „schopnosti“ štátu – entite, ktorá je jednou z hlavných príčin terajších problémov.

Pri zadaní úlohy, ktorej témou bola rola štátu v živote ľudí, jeden z univerzitných študentov na americkej vysokej škole napísal, že „ako ľudské bytosti nie sme v skutočnosti zodpovední za naše vlastné činy, a preto potrebujeme vládu, aby kontrolovala tých, ktorí sa nestarajú o ostatných“. Takémuto zmýšľaniu sa už asi ani nemôžeme čudovať. Po niekoľkých desaťročiach, kedy sa nám aparát štátneho vzdelávania snaží vtĺkať do hlavy, že vláda má pozitívny vplyv na všetky oblasti moderného života, nemalo by nás prekvapiť, keď sa na vládu pozeráme ako na spasiteľa, ktorý za nás dokáže vyriešiť problémy, i keď to bola práve vláda, ktorá tieto problémy vytvorila.

Vládni prisluhovači teda musia udržiavať pri živote mýtus, ktorý o svojej všemohúcnosti vytvorili. To sa však ľahšie hovorí ako uskutočňuje. Aj napriek tomu, že mnohí ešte veria v nadprirodzené schopností vlád, čoraz väčšia časť davu začína strácať dôveru a dokonca aj trpezlivosť. Politici na celom svete sa z toho dôvodu nachádzajú vo veľmi zložitej situácii, pretože jediným spôsobom ako naozaj vyriešiť problémy je to, aby robili presný opak toho, čo od nich očakáva väčšina voličov – aby vždy robili niečo viac. Povedané jednoducho, jedinou nádejou je, aby vlády znížili svoju úlohu v ekonomike a to radikálne. Súčasne musia svojich voličov posilňovať v ich ašpiráciách na vytvorenie väčšieho bohatstva znižovaním daní a odstránením regulácií, ktoré za posledné polstoročie vytvorili. Avšak, aj za predpokladu, že by sa vlády o takéto niečo pokúsili, masy by začali šalieť, pretože by to narúšalo všetko, čomu doteraz verili. Rozbehla by sa vlna nepokojov.

Nachádzame sa tak v bode, ktorý je z historického hľadiska špecifický. Na jednej strane máme väčšinu svetovej populácie, ktorá bola veľmi obozretne školená, aby verila, že inštitúcia vlády disponuje riešeniami pre všetky problémy a je zdrojom pomoci pre všetkých, ktorí to potrebujú. (Dokonca i tá podmnožina ľudí, ktorá stratila dôveru v ich terajšiu vládu sa stále pridŕža doktríny, že nasledujúca vláda dokáže zmeniť veci k lepšiemu.)

V tomto mixe sú potom politici a ich funkcionári, z ktorých 99,99% verí, že musia niečo spraviť, aby vyhoveli požiadavkám verejnosti. Takmer vždy majú pri tom na zreteli vyhliadky opätovného zvolenia a udržania moci.

Prirodzene, za normálnych okolností toto „niečo“ pozostáva z grandióznych prednesov a podobných dymových clôn, ktorými sa snažia zakryť realitu. Dnes je však kríza reálna, čoraz viac nekontrolovateľnejšia a neodíde bez toho, aby sa trhom neumožnilo opäť voľne dýchať. To nás privádza k jednoduchej pravde, a síce, že dav nebude pokojne sedieť, zatiaľ čo politici budú znižovať regulácie a dane pre ľudí tvoriacich zisky, alebo znížia penziu, garancie a ďalšie služby, ktoré štát doteraz poskytoval.

Keď bol Hollande konfrontovaný otázkou reportéra, že jeho navrhovaná 75% daň pre vysoko príjmové skupiny by nepriniesla dostatočné výnosy, aby sa znížil dlh krajiny a jej sociálne záväzky, prezidentský kandidát odpovedal, že to nie je záležitosť výnosnosti, ale morálky.

Keď sú nátlak a krádež považované za morálne, čokoľvek je možné a nič z toho nie je priaznivé. I keď nikto z nás nevie, ako sa toto všetko skončí, môžeme si byť istí, že raj na zemi nezavládne, skôr naopak.

Tento komentár je voľným prekladom publikácie z externého zdroja, ktorý nemusí predstavovať názor analytika alebo spoločnosti TRIM Broker.