Európa sa bude naďalej brodiť blatom (komentár)

Zostane Grécko v eurozóne, čo urobí nový francúzsky prezident a nehrozí nové kolo krízy španielskych bánk? To sú otázky, ktoré si kladú finančníci, ekonómovia aj ľudia, ktorí sa inak o ekonomiku nezaujímajú. Americký nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman už po niekoľkýkrát dáva euru posledné týždne a politici si cez médiá posielajú odkazy o tom, čo smú vlády robiť (hlavne tá grécka) a čo môžu politici požadovať či navrhovať (francúzsky prezident).

Skalní euroskeptici si mädlia ruky - oni to už dlho hovoria - a eurorealisti sa strachujú o budúcnosť. Nervozitu občanov a ich postoj k politickým elitám ukazujú výsledky nemeckých regionálnych volieb. Kancelárka Merkelová vládne Nemecku v dobe veľkej a nečakanej sily tamojšej ekonomiky a nie je zástancom ľahkovážneho rozdávania peňazí z berlínskej štátnej kasy. Napriek tomu si zo západonemeckých volieb odniesla volebný debakel. Je rozumné sa pýtať, čo sa dnes v Európe deje a či je na čase zmeniť "európsky plán" a začať brať vážne scenár "B". Možno že Európe dnes niečo chýba alebo naopak niečo prebýva - napríklad nadbytok integrácie alebo samotné Grécko.

Chýba rast

Politika úspor štátov, ktorá sa premieta do obmedzenia štátnych služieb a rastu daní, trvá príliš dlho na to, aby občanov nenaštvala a nehnala do ulíc. Dôvodom nepopulárnych krokov je rozmarné hospodárenie štátov pred krízou, ktoré vyvoláva nutnosť podstatného a trvalého zníženia rozpočtových deficitov. A tento nepríjemný manéver prebieha pri slabom raste ekonomík, ktorý reformy čiastočne spôsobili. Ale nielen ony. Súvisia aj so slabou konkurenčnou pozíciou niektorých krajín, ktorá bola založená v rovnakej dobe "iluzórneho blahobytu" ako nadmerné deficity.

Na druhej strane rastie obava, že pokračujúce štátne úspory nebudú len ďalej rozčuľovať obyvateľov (z ktorých sa skôr či neskôr stanú voliči), ale že sa stanú hlavným dôvodom ekonomického poklesu. Rast je jednoducho potrebný, ale hľadanie ciest k jeho urýchleniu a zároveň zlepšeniu situácie štátnej kasy pripomína kvadratúru kruhu.

Správne riešenie dnešnej situácie existuje len teoreticky. Vo fiškálne oslabených krajinách sa každé poľavenie v znižovaní deficitov môže prejaviť nárastom ceny za úvery potrebné pre štát. Zahrávať tam si s ideou "prorastových rozpočtov" je nebezpečné. Iste by pomohlo, keby rast podporili krajiny, ktoré na to "rozpočtovo majú". Ani to však nie je ľahké. Hlavnému "podozrivému", nemeckej vláde, sa do toho zjavne nechce, lebo obozretnosť sa v neistej dobe vypláca

Ďalšia z možných ciest, vznik európskych dlhopisov, vďaka ktorým si slabé krajiny "požičajú nemeckú dôveryhodnosť" a nebudú musieť tak rýchlo škrtiť svoje rozpočty, nie je politicky reálna - pre dnes rozpočtovo slušne (nie skvele) vyzerajúce krajiny je príliš nebezpečná, pretože záruky, že príjemcovia tejto pomoci nepoľavia v reformách, sa hľadajú ťažko. Takže hoci dnešná politika pomerne rýchlej konsolidácie rozpočtov nie je práve optimálna, vzájomne prijateľné riešenie, ktoré by skĺbilo požiadavky rastu a potrebných škrtov, sa logicky len ťažko môže podariť.

Je Grécko navyše?

To, ako veľmi sa platí za nezodpovedné zadlžovanie, cítia obyvatelia Grécka každý deň. Prepad ekonomiky náklady na opravu mnohoročných chýb stále zvyšuje a podozrenie ľudí aj niektorých ekonómov, že nekompromisné podmienky poskytnutých pôžičiek situáciu neuľahčujú, nejde ľahko vyvrátiť. Avšak kľúčoví veritelia (únia a Medzinárodný menový fond) úvery poskytnúť nemusia, je to pre nich riskantné a nepopulárne. Zato tamojšia ekonomika by sa bez nich zrútila.

Politická karta "drastických a nespravodlivých podmienok" na voličov zaberá, nie však na veriteľov. Tí budú na rokovania o zmene podmienok pôžičiek vlažní a ultimáta ich ochotu nezvýšia. Grécko sa síce blíži k stavu, kedy by jeho rozpočet bez splátok pôžičiek a úrokov mohol "s odretými ušami" fungovať, ale to platí len teoreticky. Ak by grécka vlády prestala záväzky jednostranne platiť, dostane sa do právne i funkčne ťažko riaditeľnej situácie. A grécku ekonomiku privedie k chaosu, z ktorého povedie cesta len cez ďalšie pôžičky.

Dokonca aj populisticky ladená časť Grékov chápe, že opustenie eura situáciu nerieši, ale len zhorší. Počiatočný prepad hodnoty drachmy nemalú časť ľudí oberie o majetok a sprievodným javom vystúpenia z eurozóny by bol zrejme pád finančného systému. O tom, že by si Grécko ako čistý príjemca peňazí z európskeho rozpočtu a beneficient radu politík EÚ vystúpením z menovej únie nepomohlo, možno tiež ťažko pochybovať.

Konštatovanie, že zotrvanie Grécka v únii i eurozóne je najlepším zo všetkých zlých riešení (ale najviac pre neho musia robiť samotní Gréci), nie je výrokom nervóznych eurooptimistov, ale konštatovanie faktu. Avšak dejiny ukazujú, že politické procesy môžu smerovať aj k riešeniam "zlým" a krajiny, teda ich občania, sa s nimi za nemalých nákladov musia vyrovnať.

Chýba plán?

Uvedené argumenty sú podobné ako tie, čo mohli zaznieť pred rokom či niekoľkými mesiacmi. Pokiaľ nedôjde k dramatickej, teraz ťažko predvídateľnej zmene, budú platiť aj v prípade, keď za pár mesiacov dôjde k ďalším problémom. Plán "B" jednoducho nie je, pretože jeho vytvorenie a domyslenie do všetkých dôsledkov nie je možné.

Odmontovať od únie "na požiadanie" jednotlivých politikov (euro, Schengen či časti spoločného trhu) alebo krajiny proste len tak nejde. A to nielen právne. Prvý z postupov by viedol k netransparentnej a nestabilnej Európe (stále sa meniacej podľa výsledkov volieb), navyše s hrozbou postupného znefunkčnenia oblasti nielen pre nás najdôležitejšieho - spoločného trhu. Druhý by vyústil v ešte väčší tlak na dnes slabé krajiny, aby úniu, k radosti časti finančníkov, opustili.

V Európe ide o veľa. Nielen jej obyvateľom, z ktorých väčšina si "odobratie" toho, čo pre nich európska integrácia priniesla, dokáže len ťažko predstaviť. Hlavne politikom. Tí s obavami hľadia na prieskumy popularity a premýšľajú, čo je tá najlepšia cesta, ako udržať vládne funkcie alebo ich získať. Isté je, že rast ekonomík, viac pracovných miest aj lepšia situácia štátnych kas by boli pre všetkých tou najlepšou medicínou. Bohužiaľ, väčšina politikov posledných dekád vedela nájsť cestu k rastu len cez rast výdavkov štátu a nárast dlhov. Táto cesta je dnes pre väčšinu krajín nielen v Európe zakázaná. A hľadanie inej cesty sa zatiaľ veľmi nedarí. Málo elegantné "brodenie sa blatom" bude zo všetkých týchto dôvodov zrejme pokračovať. Prinajlepšom.