Čínu čakajú ťažké časy (komentár dňa)

Keď čínski politici vyhlásia, že plánujú uskutočniť nejaký zo svojich veľkolepých cieľov – napríklad zdvojnásobiť dĺžku svojich železničných tratí – mnohí analytici zapracujú tento cieľ do svojich projekcií, i keď nie je vôbec jasné, akým spôsobom to Peking vykoná. Nezáleží príliš na tom, aké úprimné sú jej zámery - opatrenia, ktoré Čína vyhlasuje, že urobí v nasledujúcich rokoch, majú zmysel iba vtedy, ak je táto politika vnútorné konzistentná a tiež nenarúša externé prostredie. Rozhodnutia v ekonomickej oblasti sú pre Čínu značne limitované a to najmä kvôli dvom kľúčovým predpokladom, ktoré obmedzujú rozhodovanie čínskych plánovačov.

Prvým predpokladom je to, že fundamentálnou nerovnováhou v čínskej ekonomike je veľmi nízky pomer spotreby na celkovom HDP. To poukazuje na rastový model, ktorý systematicky vyháňa do výšky mieru úspor potláčaním spotreby a dosahuje to transferom bohatstva zo sektoru domácností (napríklad vo forme veľmi nízkych úrokových sadzieb, podhodnotenou menou a relatívne nízkym rastom miezd), aby sa podporoval a generoval prudký rast HDP. Dôsledkom tohto rastového modelu, ktorý potláča spotrebu, čínsky rast je založený na udržiavaní neobyčajne vysokej úrovni investícií. Čo je ešte dôležitejšie, veľmi vysoký rast v investíciách v kombinácii s veľkými cenovými pokriveniami, hlavne čo sa týka nákladov kapitálu, vyústil v obrovský investičný boom a v neudržateľné zvyšovanie dlhu. Čína nemôže spomaliť rast svojho dlhu a vyriešiť svoje interné ekonomické problémy bez zvýšenia pomeru spotreby na HDP.

Druhým dôležitým predpokladom je to, že Čína musí a bude v nasledujúcich rokoch rebalansovať – jej nerovnováhy sa jednoducho už nemôžu priveľmi zväčšovať a už čoskoro uvidíme obrat vo vývoji. Pre takéto tvrdenie existujú dva dôvody. Prvým je dlhová dynamika. Každá krajina, ktorá má skúsenosti s rastovým modelom založenom na potláčaní spotreby a investičnom boome ako Čína, skončila s neudržateľným dlhovým bremenom spôsobeným investíciami financovanými dlhom a nie vlastným kapitálom. Takéto niečo vždy viedlo k dlhovej kríze alebo k „stratenej dekáde“ s veľmi nízkym rastom.

Keď dlhová kapacita dosiahne svoje limity, investície musia poklesnúť, pretože nemôžu byť už financované dostatočne rýchlo, aby vytvárali rast. Keď sa tak stane, Čína bude automaticky rebalansovať, ale táto rebalansácia sa odohrá prostredníctvom kolapsu v raste HDP, čo bude znamenať nárast pomeru spotreby na HDP len preto, že spotreba neklesne tak prudko ako HDP. Peking nemá na výber. Buď začne proces rebalansácie sám od seba, alebo ho k tomu donúti dlhová kríza. Či už to bude tak alebo onak, dlh donúti Čínu rebalansovať.

Druhým dôvodom, prečo by sme mali očakávať, že Čína bude rebalansovať sú externé podmienky, resp. obmedzenia. Z globálneho pohľadu, úspory a investície musia byť v rovnováhe. To znamená, že pre skupinu krajín, ktorých úspory prekračujú investície, ako je to v prípade Číny, musia existovať štáty, kde investície sú väčšie ako úspory, ako v USA. Povedané inak, svet môže fungovať so skupinou krajín, ktoré spotrebúvajú málo iba ak sú vyrovnávané krajinami, ktorých spotreba je nadmerná. Počas poslednej dekády, krajiny strednej Európy a Ázie, na čele s Čínou, ktoré spotrebúvali podpriemerne boli vyrovnávané spotrebiteľskými obrami v periférnej Európe a v Severnej Amerike. Podmienky sa však menia a doterajšie spotrebiteľské národy sú nútené viac šetriť, čo znamená, že krajiny sporiteľov musia zvýšiť svoju celkovú spotrebu, inak svetová ekonomika nemôže vyrovnať úspory s investíciami. Len sotva sa tak udeje bez účasti Číny.

Za predpokladu, že Čína bude rebalansáciu odkladať čo najdlhšie, bude sa musieť vyrovnať s viacerými negatívnymi dôsledkami svojho rozhodnutia. Dlh už teraz rastie neudržateľným tempom a samotné úrovne dlhu sa stanú neudržateľné pred koncom tohto desaťročia. Politické trenice prameniace zo zhoršujúcej sa situácie môžu v nateraz „poslušnej“ Číne narobiť veľké problémy. Tým, ako si niektorí zákonodarcovia začínajú postupne uvedomovať problém rastového modelu svojej krajiny a zvyšujúcu sa pravdepodobnosť krízy, nasledoval by politický rozkol medzi tými, ktorí požadujú rýchlu reformu a tými, ktorí chcú udržať status quo za každú cenu. Problémom je to, že pokračovanie v používaní súčasného modelu rastu povedie k dlhovej kríze, ale jeho opustenie by zas viedlo k oveľa pomalšiemu rastu. To je politicky len veľmi ťažko akceptovateľné. Ekonomicky najefektívnejším spôsobom, ako ovplyvniť presun bohatstva zo štátneho sektora súkromnému sektoru, je privatizácia. Tá by bola ešte o to efektívnejšia, keby sa peniaze z nej získané použili na zníženie dlhu. Avšak takýto krok u čínskych politikov je len ťažko priechodný. Ak Číne rebalansácia nevyjde, priemerný čínsky rast HDP v tomto desaťročí nemusí prekročiť 3% a môže byť dokonca ešte nižší.