Európa je brzdou svetovej ekonomiky (komentár)

A nezdá sa, že by mohla v dohľadnej dobe opustiť nelichotivú pozíciu brzdy svetovej ekonomiky. Napríklad britská ekonomika: tamojší vládni, opoziční aj nezávislí ekonómovia naznačujú, že to môže trvať až celú dekádu, než sa krajina vráti k stabilnému rastu. Aj najviac viditeľný vinník sa nájde: úsporné opatrenia a zvyšovanie daní.

Preto údaje za hospodárenie štátov únie, ktoré minulý týždeň posvätil a zverejnil Eurostat, stoja za podrobné prečítanie. Ukazujú totiž, ako si krajiny doposiaľ poradili s úlohou zastaviť neudržateľný nárast štátneho dlhu. Publikované údaje od roku 2008 navyše umožňujú nahliadnuť do toho, ako jednotlivé štátne rozpočty reagovali na recesiu ekonomík.

Bolestné krotenie rozpočtov

Údaje ukazujú, že nie všetky krajiny únie vlani nutne škrtali. Len tri z únijnej dvadsaťsedmičky hospodárili s prebytkami. V prípade Maďarska však rozpočet s plusovým znamienkom vznikol kvôli vládnemu "vybraniu" peňazí z penzijných fondov. Skutočné prebytky vykázalo Estónsko a Švédsko. Ďalšie tri krajiny vykázali deficity neprevyšujúce percento HDP (Fínsko, Luxembursko a Nemecko).

Čulá diskusia o spôsobe aj  tempe odbúravania deficitného hospodárenia prebieha hlavne v krajinách stojacich na opačnom konci tabuliek. A hlavne tam, kde rozpočtové úspory prebiehajú už dlhšiu dobu, sú pomerne razantné a ich koniec je v nedohľadne.

Britská ekonomika je v recesii a rastúca nespokojnosť ľudí je vodou na mlyn opozičných labouristov, ktorí volajú po menej reštriktívnej rozpočtovej politike. Podobný nápad mal aj nový španielsky kabinet, kým ho rastúce úroky na vládne dlhopisy nepriviedli späť k úspornej rétorike. V Holandsku nedohoda o škrtoch viedla k pádu vlády a o tom, ako nepopulárne škrty a rast daní ovplyvňujú voliča, sa čoskoro dozvieme vo voľbách v Rumunsku.

Razantne odvykať ekonomiku od dopingu trvalých deficitov štátnych financií v čase, keď sa rast len ​​pomaly preberá z pokrizového šoku, nie je najlepší nápad. Bohužiaľ, však platí, že je horšie, keď kroky politikov vedú k nárastu nedôvery investorov. Kolapsy štátnych financií nie sú spôsobené platobnou neschopnosťou (previsom záväzkov nad pohľadávkami), ale nelikviditou štátu- neschopnosťou práve teraz zaistiť potrebné zdroje.

Insolvencia krajiny nie je ľahko preukázateľná, pretože závisí od budúceho rastu ekonomiky a schopnosti štátu z nej vybrať dane. To sú veci, ktoré nemožno spoľahlivo dopredu a nadlho odhadnúť. Zatiaľ čo stav, keď investori kvôli nevierohodnej fiškálnej politike nie sú ochotní štátnemu rozpočtu požičať peniaze alebo za ne žiadajú príliš vysoký úrok, je vidieť na prvý pohľad. A je od neho len krôčik k finančnej katastrofe.

Dlhy, deficity a výdavky

Výška štátnych dlhov v únii sa vyšplhala na 82,5 percenta hrubého domáceho produktu s tým, že samotná eurozóna je na tom ešte horšie. O tom, ako veľmi sa na štátnych pokladniach podpísala ekonomická kríza a následný pomalý rast ekonomík, najlepšie svedčí, že v roku 2008 bolo zadlženie podstatne nižšie. V prípade únie dokonca o dvadsať percentuálnych bodov. Napriek tomu nové čísla potvrdzujú, že úsporná politika nie je úplnou chimérou. Krajiny eurozóny (vrátane Grécka) vlani znížili rozpočtový deficit z 6,2% HDP na 4,1% a len o niečo menej sa zlepšil ukazovateľ pre celú úniu. Rast celkového dlhu sa vďaka tomu aspoň pribrzdil.

Za viditeľným pokrokom nemožno hľadať len nepopulárne kroky vlád. Pomohol tiež rast nominálneho HDP. Len tretina krajín únie si vlani nesiahla na predkrízovú úroveň - v nominálnom vyjadrení. Štátne rozpočty ostatných krajín to tak mali so znižovaním deficitov oveľa jednoduchšie. Napríklad poľský rozpočet: tamojšia ekonomika v nominálnom vyjadrení od roku 2008 stúpla o pätinu. S nedostatkom príjmov preto problém nebol.

Ostro sledovanou premennou je veľkosť štátnych výdavkov, koniec-koncov ich pokles by mal byť pevným základom do budúcnosti. Dáta ukazujú, že po raste výdavkov v roku 2009 (v pomere k HDP o 4 percentuálne body) sa v roku 2010 podiel stabilizoval, a pre rok 2011 dokonca klesol o 1,5 percentuálneho bodu. To naznačuje, že po keynesiánskej reakcii vlád na krízu (aj vynútenom zvýšení výdavkov kvôli vyšším výplatám sociálnych dávok), sa vlády snažia otočiť kormidlom verejných financií. Avšak pohľad na absolútnu výšku výdavkov už taký oslnivý nie je. Od roku 2008 výdavky stúpli priemerne o 5,5 percenta (v prípade eurozóny dokonca o bod viac). Zatiaľ čo je Česko spolu so Španielskom a Talianskom viditeľne pod priemerom, v Poľsku nominálne vydanie vzrástlo viac ako o pätinu, v Slovinsku o 12 percent a na Slovinsku či vo Francúzsku o desatinu.

Česko a jeho okolie

Pri pohľade na stredoeurópsky región sú vidieť podstatné rozdiely. Rakúsko v roku 2011 svoj dlh v pomere k hrubému domácemu produktu stabilizovalo, Nemecko ho dokonca znížilo. Tu však pomohol rast ekonomiky. Slovensko a Poľsko na tom až tak dobre nie sú, aj keď ani oni stále nevybočujú z "bezpečnej zóny". Len na tom je každá krajina inak. Slovensko vlani podstatne znížilo deficit a pred útokmi ho do istej miery chráni pozícia nadpriemerne disciplinovaného člena eurozóny. Poľsko to zase so znižovaním rozpočtového deficitu až tak nepreháňa (vlani dosiahol schodok 5,1% v pomere k HDP), s verejnými financiami krajine však pomáha rýchly rast ekonomiky.

Maďarsko a Slovinsko sú oproti tomu blízko hranice, za ktorou začína fiškálna kríza. Nejde tu zďaleka len o zlé "PR" premiéra. Vysoké zadlženie Maďarska a závislosť na stabilite forintu z neho robí aj bez experimentov Orbánovho kabinetu zraniteľnú krajinu. Dlh má Maďarsko výrazne vyšší než napríklad Španielsko. Vysoké úroky, za ktoré si dnes Maďarsko požičiava, zlepšeniu rozpočtu v podstate zamedzujú. Malá slovinská ekonomika má zase veľké problémy s rastom, respektíve s nerastom, čo zrejme viedlo k prehĺbeniu deficitu rozpočtu v roku 2011. Nízka predkrízovú výška dlhu (21,9%) sa viac ako zdvojnásobila a nie je vylúčené, že tamojšia ekonomika bolestivo dopláca aj na svoju uzavretú a na mnohých miestach protekcionistickú povahu.

Česko z tohto porovnania nevychádza zle. Dlh je výrazne nižší ako priemer únie (41,2%) a podarilo sa vlani, aj keď neplánovane, podstatne znížiť schodok rozpočtu. Zjavnou a hlavnou slabinou je však rast ekonomiky. Neznamená to, že pokračovanie fiškálnej konsolidácie, je "nepovinnou úlohou". Ak by vláda vlani splnila svoje plány a rozpočet doviedla k deficitu 4,6% namiesto skutočne dosiahnutých 3,1%, zrejme by Česko nepatrilo do skupiny krajín, ktorým akútne kríza nehrozí. V dnešnej, na európske pomery, priaznivej pozícii Česko udrží len zodpovedná rozpočtová politika vedúca k nižším schodkom rozpočtu a oživenie ekonomického rastu. Teda veci, ktoré dosiahnuť v jednej chvíli nie je ľahké, ale ako ukazujú údaje Eurostatu, nie úplne nemožné.