Spoločnosť ovládajú pijavice (komentár dňa)

Cestovatelia hovoria, že pijavice sa v krajinách, kde sú typickým rysom prírody, prisajú tak, že človek nič nevie. Nič necíti a keď pijavicu odstráni, či sama opadne, z ranky stále tečie krv. Parazit totiž do nej vypúšťa látku proti zrážaniu krvi.

Médiá upozorňujú na článok Financial Times, ktorý poukazuje na to, že skutočnou gréckou tragédiou je sieť gréckych oligarchov, ktorí kontrolujú veľkú časť gréckej ekonomiky, finančný sektor, médiá a politiku. Tí berú snahu vlády o skoncovanie s daňovými únikmi ako priamy útok na svoje privilégiá a tvrdo ich bránia. Popritom si brúsia zuby na privatizáciu štátneho majetku v nádeji, že ho získajú za menej ako pätinu jeho reálnej hodnoty.

Daniel Gros sa na stránkach VOX zamýšľa nad tým, čo je skutočným problémom Talianska. Poukazuje na to, že investície do fyzického aj ľudského kapitálu sú v tejto krajine vysoké a rastúce. Regulácia na trhoch s tovarom aj na trhu práce sa v absolútnom meradle aj v porovnaní s Nemeckom zlepšuje, podobne je to s investíciami do vedy a výskumu. Napriek tomu je rast talianskej ekonomiky dlhodobo mizerný. Jediné, čo sa zo základných ukazovateľov dlhodobého ekonomického výkonu zhoršuje, je korupcia a vláda práva.

Periféria eurozóny býva v spojitosti s domácim vývojom často spomínaná vo vzťahu s našou fiškálnou situáciou a výhľadom. Má to svoje výhody aj negatíva. Mýlime sa však, ak sa domnievame, že hlavnou hrozbou je pre nás verejný dlh; ten je oveľa viac dôsledkom, ako ukazuje práve príklad (aspoň niektorých) periférnych krajín. Vážnym problémom je pijavitosť spoločnosti a následné množstvo a moc pijavíc v nej. A ak je čo i len polovica toho, čo človek zaznamená ohľadom pijavíc v médiách pravdou, potom sme až po uši v problémoch.

Pijavicová spoločnosť sa správa perverzným spôsobom a nefungujú v nej bežné mechanizmy. Uveďme veľmi aktuálny príklad. Dlhu je dosť, musí sa šetriť. Sú utiahnuté kohútiky a po ich otvorení sa začne diať nasledovné: Vedúci/šéf/správca /riaditeľ má pod sebou pár kamarátov, ktorí mu pomohli stať sa vedúcim a on ich za to drží vo funkcii. Aj keď toho veľa nepredvádza a skôr škodí. Peňazovod vysychá, pijavice sa však držia pevne - ak pôjdu ony, pôjde aj šéf. Šetrí sa aj na tých najabsurdnejších položkách, znižujú sa odmeny tých, ktorí robia prácu svoju a ešte suplujú za pijavice.

Podstata problému tu teda snahou o úspory zostáva nedotknutá. K tomu sa prudko zvyšuje frustrácia tých, ktorí doteraz na pijavice robili a teraz na ne robia ešte viac. Ak sa systém najskôr nezbaví pijavíc, je len otázkou času, kedy dôjde trpezlivosť. Ani potom však nie je zďaleka vyhraté, niekedy priamo naopak. Postaviť sa do čela "hnutia za odstránenie pijavíc" majú totiž prirodzene najväčší záujem práve oni. Či sa aspoň prisať na "sekerníkov", ktorí to myslia úprimne. Ak sa im ani to nedarí, "sekerník" sa nevyhnutne stáva terčom ich posledného pokusu o záchranu - snahy urobiť z neho pijavicu tiež. Minimálne v očiach verejnosti.

Rozdiel medzi fungujúcim sociálnym štátom a nefungujúcou paródiou na neho nie je vo svojom jadre v inžinierskom dolaďovaní príjmových a výdavkových parametrov, či iných technikáliách. Je v prvom rade v pijaviciach - v tolerovaní ich existencie medzi nami a v nás. Napríklad z obáv z toho, že rana bude ešte nejaký čas po ich odstránení krvácať.