Nad Bruselom sa sťahujú mračná pred summitom, ktorý skritizuje predchádzajúcu komplexnú stratégiu na riešenie dlhovej krízy. Už dva roky sa Európe nedarí problém vyriešiť a v súčasnosti ohrozuje svetovú ekonomiku.
Medzi matadormi európskej integrácie na konferencii Priateľov Európy bolo počuť šibeničný humor. „Dúfam, že na budúci rok sa nebudeme rozprávať o gréckom dlhu,“ zažartoval bývalý belgický eurokomisár Etinne Davignon. „Buď sa pominie on, alebo my.“
Nedeľné stretnutie lídrov únie obklopuje nudný cynizmus. Pôjde o šiesty tohtoročný pokus napísať hrubú čiaru za krízou eurozóny. Už v marci lídri vytrubovali o „komplexnom riešení“, avšak najmä pre nemeckú opatrnosť prijali zoznam polovičatých opatrení, ktoré britský premiér Cameron označil za „trochu nedostatočné a trochu oneskorené“.
V júli, keď sa začala nákaza dlhopisového trhu rozširovať do Talianska, sa lídri eurozóny dohodli na druhej záchrane Grécka zahrnujúcej „dobrovoľné“ straty súkromných investorov a viac právomocí pre záchranný fond EFSF.
Obchodníci si okamžite všimli, že cesta k dohode môže trvať mesiace a môže byť zamietnutá ktorýmkoľvek zo 17 parlamentov. Dôvera sa vyparila. Náklady na požičiavanie pre Španielsko a Taliansko sa vyšplhali tak vysoko, že Európska centrálna banka musela v auguste zasiahnuť skupovaním ich dlhopisov a vynútením poklesu výnosov.
Po týždňoch bolestivých debát najskôr v nemeckom a potom v slovenskom parlamente a handrkovaní sa s Fínskom o potrebe záruk za grécke pôžičky sa konečne môže navŕšiť 440-miliardový dočasný euroval. Ciele sa však zmenili. Situácia sa zhoršila a dnes vyžaduje radikálnejšiu odozvu.
Grécko sa opäť dostalo z kurzu a rastú pochybnosti, či bude schopné splácať dlhy. Krajina sa ponára hlbšie do recesie a zvyšuje sa odpor verejnosti k šetreniu. Nemecko požaduje, aby súkromní držitelia dlhopisov prispeli k druhej záchrane Grécka, avšak stále na „dobrovoľnej“ báze bez strát pre daňovníkov alebo Európskej centrálnej banky.
Hovorí sa aj o vytvorení hradieb okolo Grécka a presvedčení investorov, že eurozóna je bezpečná, bez ďalšieho smrteľného kola ratifikácií v členských štátoch.
Kľúčové prvky poslednej „komplexnej stratégie“ sú: zníženie gréckeho dlhu a poskytnutie dlhšieho času na obnovu, zvýšenie schopnosti európskych bánk pohltiť straty, pákové zväčšenie záchranného fondu na zabránenie presunu nákazy na hlavné ekonomiky a spustenie krokov na bližšiu rozpočtovú integráciu. V súčasnosti sa tieto prvky ukazujú ako nedostatočné alebo predbehnuté udalosťami.
Úľava z gréckeho dlhu môže byť primalá na to, aby sa zabránilo tvrdému bankrotu. Banky sa môžu trápiť pri navršovaní kapitálu a vlády sa môžu báť o úverový rating pre možnú pomoc bankám.
Politici dúfajú, že pomocou fondu EFSF stabilizujú trh eurozóny cez nákup španielskych alebo talianskych dlhopisov. To však nemusí postačovať na návrat dôvery, ak sa Taliansko s chaotickou politikou podporenou ekonomickým spomalením rozhodne nedodržať úsporné plány.
Ďalšie znižovanie ratingu môže rozjatriť krízu. Ak sa spochybňuje rating AAA Francúzska vinou kapitálových požiadaviek tamojších bánk, potom môže zlyhať celá záchranná stratégia. Je tu mnoho „ak“. Tlak z iných hlavných ekonomík na rozhodujúcu akciu, ktorý dominoval stretnutiu ministrov financií G20, môže zlepšiť šance Európy na úspech.
Ministri aj centrálni bankári sú takí vystrašení z rizika finančného rozpadu, že sú pripravení napchať peniaze do roztrasenej Európy. Európski politici stále odmietajú atómové riešenie reštrukturalizácie gréckeho dlhu.
Namiesto toho súkromní držitelia dlhopisov môžu čeliť vyšším „dobrovoľným“ stratám až 50 percent. Pre politikov je jednoduchšie podporiť banky neschopné zvýšiť kapitál, než by sypali peniaze daňovníkov do gréckej studne.
Radikálne riešenia, ako je používanie ECB ako veriteľa poslednej inštancie alebo vydanie spoločných dlhopisov eurozóny, sú v Nemecku politickým tabu.