SDKÚ v utorok urobila to najhoršie, čo mohla. Pozíciu volebného lídra strany nastavila pre Dzurindu. Čím zabila akékoľvek šance na rast a horúcu mobilizáciu pravicových voličov.
Ešte včera ráno platilo, že odchod Radičovej z najvyššej politiky by pre SDKÚ nemusel byť osudovou ranou. Jednoducho: očakávania spájané s Radičovou sa nenaplnili. Ani vo voľbách 2010, keď strana získala 15 percent hlasov. Ani po voľbách, keď Radičovej vláda stroskotala na nerozhodnosti a slabej prezieravosti premiérky... Po Prezídiu SDKÚ a pokuse o veľký návrat Dzurindu sú však obavy celkom opodstatnené. Pravici hrozí, že s mobilizáciou vlastných voličov nepôjde na doraz.
Povedané na rovinu: Dzurinda je ako volebný líder strany a hlavná postava kampane nepoužiteľný. Pretože už nie je pre pravicových voličov atraktívny a zaujímavý. Vyhorel. Politicky aj morálne. Platilo to v roku 2010, keď odstúpil z kandidátky SDKÚ, aby do pozície lídra vysunul Mikloša. A platí to aj dnes.
SDKÚ sa včera mohla vrátiť k pôvodnému plánu z roku 2010: Dzurinda predseda strany, Mikloš volebný líder. Iste, nebolo by to ideálne riešenie. Mikloš je tiež kontroverzná postava. Ale... Ideálne riešenia jednoducho poruke neboli. Radičová stroskotala. Experimenty s novou tvárou by boli riskantné. A Mikloš mohol byť optimálnym kompromisom medzi dopytom po zmenách vo vedení a udržaním línie (a jednoty). Podľa viacerých prieskumov je medzi skalnými voličmi SDKÚ stále najdôveryhodnejšou postavou Mikloš. Nie Dzurinda.
Inak, rozbeh Dzurindu do pozície volebného lídra nemusí znamenať osudové riziko len pre stranu, ale aj pre neho. Ak SDKÚ vo voľbách vychladne a spadne pod 10 percent, resp. pod KDH alebo SaS, Dzurinda ako „líder pravice“ definitívne skončí.
A nad potuchnutou SDKÚ a „lídrom pravice“ pomaly začnú krúžiť havrany.