Slovensko si pripomenulo 17. november štátnym sviatkom, ktorý si však mnohí ani neuvedomili: bola nedeľa, bolo to už tak dávno a priveľkému počtu obyvateľov krajiny pod Tatrami sa nesplnili predstavy, ktoré v tie dni v roku 1989 mali. A práve pred výročím 17. novembra sa v novinách môžu dočítať o ďalšom zvyšovaní cien a znižovaní sociálnych dávok.
Keď v roku 1989 vyšli ľudia do ulíc, aby protestovali proti vládnucemu režimu, naozaj mnohí netušili, kde sa ocitneme po 13 rokoch a že komunisti -- tí praví -- budú opäť sedieť v parlamente a v diskusných reláciách valcovať svojich oponentov. Stačí im na to jednoduchá veta: Ako je možné, že do roku 1989 sme my, komunisti, dokázali vyfinancovať školstvo, zdravotníctvo, kultúru, a vy to nedokážete? Publikum tlieska a nejeden z televíznych divákov si povie, že na tom Hoptovi niečo je. A usúdi z toho, že sila hlasu je zároveň silou argumentov, a nielen na Hoptovi, ale aj na komunizme niečo je. Pretože "vtedy" sa nehovorilo o platení za pobyt a stravu v nemocniciach, o spoplatňovaní vysokoškolského štúdia, naopak, mlieko bolo za 2,50.
Málokoho napadne cena, ktorá sa za to všetko platila. Napríklad skutočnosť, že zdravotníctvo nikdy, ani za socializmu zadarmo nebolo, pretože sa platila nemocenská. Že školstvo, doprava, kultúra a ďalšie vymoženosti vrátane potravín boli lacné len vďaka širokému systému dotácií. Na to všetko sa skladali všetci občania, napríklad tým, že ich mzdy nedosahovali ani zďaleka úroveň, ktorú by mali mať vzhľadom na pracovné výkony. Lenže na to si už málokto spomenie. A tak za samozrejmé kdekto považuje, že ide o obchodu a kúpi si cibuľu či toaletný papier (sezónne výkyvy v produkcii týchto tovarov boli pravidelné), že počítač a kopírovací stroj nie je výsadou politicky spoľahlivých, že ráno sadne do autobusu a odvezie sa do Viedne na nákupy. Netreba mať povolenie a osvedčenie od straníckych organizácií, netreba žobroniť o vycestovaciu doložku. Stačí mať peniaze a pas. Na pas má nárok každý (s výnimkami, danými zákonom), s peniazmi je to však horšie. A tu je zakopaný pes...
Druhý faktor, hrajúci do karát pravým aj zamaskovaným komunistom, je oveľa nebezpečnejší: obyvatelia postupne sledovali nástup jednej vlny politikov za druhou a pôsobenie skoro každej bolo sprevádzané správami o korupcii a "nabaľovaní sa". Vznikla vrstva pod(vod)nikateľov z milosti tej či onej strany, vrstva mimoriadne úspešných podnikateliek -- manželiek politikov, aj detí -- milionárov. Mechanizmy, ktoré by vymietli tieto chlievy a chlieviky, sa prijímali často v čo najbezzubejšej podobe, veď vrana vrane oči nevykole. Politika sa stala bezmála synonymom darebáctva a korupcie -- a KSS boduje. Veď za čias jej vlády sa síce tiež podplácalo, ale len na lokálnej úrovni, kdežeby tam státisíce a milióny za víťazstvo v tendri! (napokon, ani tendre neboli, na ÚV vedeli, čo je správne). V novinách sa o korupcii objavili zmienky len občas, a čo oči nevidia, to neexistuje.
Ľudská pamäť je schopná "vytlačiť" zo samej seba spomienky, ktoré sú nepríjemné a stresujúce. Skutočnosť, že 13 rokov po novembri máme v NR SR opäť komunistov dokazuje, že to, čo sa pôvodne vyvinulo ako obranný mechanizmus, sa môže ukázať ako hrozba...
StoryEditor