Rozpad eurozóny sa neoplatí nikomu (komentár dňa)

Dnešné nádeje optimistov stoja na troch základných predpokladoch. Rozpad eurozóny sa nikomu neoplatí, a to ani najväčším veriteľom vrátane Nemcov. Po druhé, politici a centrálni bankári majú v ruke nástroje na zastavenie krízy. A po tretie, všetci politici a centrálni bankári uvažujú racionálne, a preto sa im oplatí dohodnúť sa a spoločne včas zatiahnuť za záchrannú brzdu.

Vo víre krízy

Prvé dva predpoklady sú správne. Akákoľvek demontáž menovej únie sa skutočne nikomu neoplatí. Nutne by stiahla celú eurozónu a s ňou aj Európsku úniu do víru finančnej krízy. Za trinásť rokov fungovania menovej únie totiž došlo k masívnemu finančnému prepojeniu členských krajín. Demontáž menovej únie by sa navyše len ťažko zaobišla bez znovuobnovenia kontrol kapitálových tokov medzi krajinami a bez dočasného obnovenia kontrol na hraniciach. To by mohlo zasadiť smrteľnú ranu spoločnému európskemu trhu - kľúčovému projektu, na ktorom stojí povojnová integrácia Európy.

Ďalšie dôsledky už sa mi ani domýšľať nechce. Dôležité však je, že stále existujú aj záchranné brzdy, za ktoré môžu politici aj centrálni bankári zatiahnuť. Okamžitá zodpovednosť leží v rukách Európskej centrálnej banky (ECB). Ak chce projekt eura udržať pri živote, bude musieť dať ruku do ohňa za Španielsko a Taliansko. Obe krajiny sú schopné dlhodobo splácať svoj dlh (na rozdiel od Grécka). Bez priamej podpory ECB sa k nim však trhy postavia chrbtom a počas prvých troch mesiacov nového roka môžu padnúť.

Zatiaľ čo ECB bude musieť hasiť napätie na talianskom a španielskom trhu, európski politici budú musieť definitívne rozlúsknuť grécku otázku ako exemplárny prípad krajiny, ktorá svoj dlh nikdy nesplatí. Okrem bánk budú musieť odpísať svoj dlh voči Grécku aspoň z päťdesiatich percent aj poisťovne a predovšetkým ostatné krajiny eurozóny. Tieto dva kroky nie sú hlbokým a trvalým riešením dnešných problémov eurozóny. Ide len o záchrannú brzdu, ktorá má zastaviť vlak rútiaci sa plnou parou na skalu.

Pravda pesimistov

Skeptický pohľad na vec napadá posledný predpoklad optimistov. Aj keď sa nikomu rozpad eurozóny nevyplatí a existujú nástroje na zastavenie dnešnej paniky, neznamená to, že sa politici a centrálni bankári dohodnú včas na ich použití. Ľudia sa nesprávajú vždy racionálne a pokiaľ ide o politikov, nemusia navyše vždy konať zodpovedne voči vlastným voličom. Nemusia chcieť primárne vysvetliť občanom skutočnú povahu hrozby kolapsu eura, ale radšej volia najjednoduchší spôsob udržania sa pri moci.

Na začiatku dvadsiateho storočia sa stala veľkým hitom kniha britského novinára Normana Angella o nepravdepodobnosti vojny. Vyzdvihoval v nej vysokú obchodnú a finančnú prepojenosť vtedajšieho sveta a dospel k záveru, že vojna je pre všetkých veľmi nevýhodná, a teda málo pravdepodobná. Väčšina nemeckého loďstva bola napríklad tou dobou poistená v anglických poisťovniach.

Predstava, že Anglicko útočí na Nemecko a súčasne tým spôsobuje straty svojmu finančnému sektoru, sa zdala na prvý pohľad absurdná. Angell sa síce nemýlil vo svojich odhadoch ničivého vplyvu vojny na národné hospodárstvo, stavil však príliš na zodpovednosť politikov voči svojim národom a na kolektívnu racionalitu. Táto stávka dnes v trochu iných kulisách s hrou o euro znovu ožíva.