V týchto dňoch sa veľa diskutuje o nákupe softvéru pre štát, o tom, či dať prednosť komerčnému alebo alternatívnemu, otvorenému riešeniu open source. Tieto diskusie sa však vedú bez hĺbkového poznania súčasného stavu a dosahov realizácie prípadnej zmeny.
V každom dobre fungujúcom podniku či organizácii dnes nie je najdôležitejšie to, aký softvér sa používa, ale ako spĺňa požiadavky, ktoré sa naň kladú. Preto primárne neexistuje obmedzenie, že softvérové riešenie musí byť postavené iba na komerčnom produkte, pripúšťa sa aj softvér typu open source. Raz má navrch jeden, raz druhý. Špičkové riešenia zodpovedajúce požiadavkám zadávateľa dnes možno uskutočniť využitím softvérov jedného, druhého typu, či ich kombináciou.
Otázka, či otvorený softvér áno alebo nie, sa pravidelne rieši v malých aj vo veľkých organizáciách. Spoločným menovateľom býva aj snaha o úsporu nákladov. Pri hľadaní serióznej odpovede na zdanlivo jednoduchú otázku je potrebné brať do úvahy množstvo faktorov, ktoré sú dôležité pre celkové riešenie. Inak sa rozhodujú zadávatelia, ktorí budujú IT infraštruktúru na „zelenej lúke“, keďže navrhujú riešenie, ktoré má spĺňať očakávané ciele bez ohľadu na vložené investície do IT. Podobné je to aj v prípade malej firmy, ktorá je ochotná alebo nútená akceptovať aj neštandardnosť riešenia.
V stredne veľkých a veľkých organizáciách so zabehnutou a dobre fungujúcou infraštruktúrou musia byť riešitelia mimoriadne opatrní. Základnou požiadavkou na IT je dlhodobo stabilné a predvídateľné fungovanie. Pri zmene infraštruktúry informačných technológií by preto mali začať štúdiou, ktorej záverom by malo byť odporúčanie či neodporúčanie zmeny.
Organizácia musí mať jasne definované ciele, dobre zmapovaný súčasný stav jej informačných technológií, musí zmenu posúdiť aj z pohľadu dlhodobej stratégie a ochrany investícií a opísať vplyvy, ktoré prípadná zmena vyvolá.
Dôsledky môžu byť rôzne. Od zmeny funkcionality, cez zmenu spôsobu práce koncového používateľa, až po zmeny v komunikácii medzi systémami v rámci alebo mimo organizácie. Kľúčové je tiež pomenovať riziká a spôsoby odbúrania nežiaducich stavov a predovšetkým odhadnúť cenu spojenú so zmenou. Okrem už investovaných nákladov do zabehnutého systému konečná cena zahŕňa náklady na nové licencie, náklady na podporu od výrobcu alebo komunity, množstvo práce interného tímu a subdodávateľov, preškolenie používateľov, administrátorov a ďalšie vyvolané investície. Významnú položku tvoria náklady spojené s dlhodobým prevádzkovaním, pričom treba zvážiť aj vplyv zamýšľanej zmeny na investičné projekty, ktoré v organizácii paralelne bežia a ktoré v etape prípravy predpokladali určitý stav informačných technológií.
Nikto nedokáže komplexne zodpovedať otázku, čo by spôsobila zmena vymykajúca sa dnes používaným štandardom a dlhodobej koncepcii budovania IT napríklad v štátnej správe.
Zároveň, či sa nám to páči alebo nie, chýbajú aj silné referencie použitia open source riešení vo veľkých organizáciách. Naše spoločné očakávania sú, že štát musí efektívne fungovať. Pričom aj fungovanie jeho informačných technológií je nesmierne dôležité. Platí, že nie všetko, čo je lacné či zadarmo, je v konečnom dôsledku lacné. Niekedy to býva pekelne drahé. Tak ako otvorený softvér na komerčné použitie nie je zadarmo, tak ani softvér od veľkých výrobcov nemusí byť vždy spoplatňovaný.
Samostatnou kapitolou je nesnažiť sa byť priekopníkom za každú cenu. Dôležité je pozrieť sa okolo seba, či v rovnako veľkých organizáciách možno nájsť podobné riešenia. Byť priekopníkom je totiž často riskantné a drahé. Samozrejme, hľadanie alternatívnych možnosti riešenia by malo byť snahou všetkých zadávateľov. Vyžaduje si to však predovšetkým systematický prístup, nájdenie potrebného času a zdrojov, ktoré sú na takúto zmenu potrebné.
Ladislav Jůza, riaditeľ IT spoločnosti ICOS