Jedna ponuka je pri akejkoľvek súťaži verejnej inštitúcie nepríjemný prípad. Ak je navyše víťazom firma majiteľa politicky spriazneného s ministrom, pod ktorého zadávateľ súťaže patrí, vyvoláva to, samozrejme, podozrenia. Napriek tomu bez analýzy trhu a podmienok súťaže je trúfalé hneď konštatovať, že súťaž s jedným uchádzačom bola automaticky zle robená. Vôbec nie, pri extrémne malých súťažiach v lokálnych podmienkach či, naopak, extrémne veľkých tendroch, je často prirodzeným účastníkom jeden vhodný kandidát.
Dôležité je, aby žiadny uchádzač nemal dopredu istotu, že bude jediný, a tiež to, aby výsledná cena hoci aj jedinej ponuky bola zhruba v zákryte s obdobnými trhovými cenami. Takto posudzujú súťaže s jednou ponukou zadávatelia v USA (nie je pravdivé tvrdenie Zuzany Wienk, že v USA sú tendre s jedným uchádzačom zakázané -- 13 percent všetkých tendrov tam končí jedným víťazom, no u nás je to až vyše tretiny). Ak hľadáte momentálne v Košiciach administratívne priestory nad 7-tisíc štvorcových metrov v jednej budove, aj podľa maklérov môžete byť radi, ak dostanete jednu až dve ponuky.
Čo je však úplne kľúčové, súťažné podmienky treba nastaviť dostatočne voľne tak, aby sa zadávateľ sám nepripravil o možnú konkurenciu. To podľa mňa, bohužiaľ, Daňové riaditeľstvo v Košiciach spravilo.
Keď z analýzy alternatív daňovákom vyšlo, že najlepším riešením je presťahovanie sa do jednej budovy, nie je to automaticky dôvod na stanovenie jednej budovy ako absolútnej podmienky účasti. Jedna veľká budova bude mať určite svoje výhody, ale pri dostatočne nízkej cene by to mohla kompenzovať aj ponuka s dvoma menšími lokalitami.
Podobne súčasťou hodnotenia by mohla byť aj poloha. Intravilán mesta ako podmienka vo výzve je príliš široký pojem. Niektoré lokality v meste majú nepochybne vyššiu dopravnú dostupnosť pre klientov a zamestnancov úradu ako iné. Je sebecké od úradu pozerať sa len na výdavky verejných zdrojov, a nie aj na nároky lokality na čas klientov strávených cestovaním. Podobne ako pri počte budov by aj lokalita mohla byť súčasťou kritérií hodnotenia ponúk. Viac bodov by dostali ponuky s nižšími cenami, s nižším počtom budov a s vyššou dostupnosťou lokality pre verejnosť.
Systémom váženého, nie absolútneho kritéria, by mohlo byť riešené aj kritérium vlastníctva. Dosah na štátny rozpočet (vratky DPH) sa odvíja od toho, či si budovu štátna inštitúcia prenajíma od majiteľa a či od nájomcu nehnuteľnosti. Nevylučujme však automaticky nájomcov, ako to Daňové riaditeľstvo spravilo v poslednej výzve -- radšej im podľa dosahu na financie priraďme menej bodov, no stále im umožnime súťažiť s ostatnými.
Podobne je zbytočná podmienka kolaudácie nie staršej ako v roku 2008. Podľa argumentácie daňového riaditeľstva to má súvisieť s energetickou hospodárnosťou budovy. Na to je však v podmienkach nutnosť mať vhodný energetický certifikát a termín kolaudácie sa dá úplne vypustiť.
Nemáme určite záruku, že voľnejšie podmienky a nová súťaž aj podnietia viac konkurencie. Výber daniarov si už so sebou nesie biľag klientelizmu a firmy budú veľmi zvažovať, či sa proti Nitra Invest ako vnímanému favoritovi pustia. Ale bez pokusu o férovú súťaž sa to nedozvieme. Nehovoriac o tom, že by šlo o dobrý príklad pre budúce tendre na prenájmy, ktoré verejné inštitúcie budú robiť.
Gabriel Šípoš
riaditeľ Transparency International Slovensko