Pestrosť názorov i originálnych pohľadov na ekonomické ťažkosti a na možnosti ich riešenia ponúkajú komentáre popredných svetových ekonómov, ktoré každý týždeň uverejňuje český týždenník Ekonom v rámci spolupráce s Project Syndicate.
Výsledný obrázok, ktorý za rok 2011 z "puzzle" päťdesiatky textov vznikol, je vo vzťahu k Európskej únii pomerne nemilosrdný, ale zato profesionálne zdôvodnený a vyargumentovaný. Ponúka však často protichodné pohľady na to, ako sa kríza vyvíja, rôzne návrhy, akým spôsobom by mali politici či investori reagovať, aj odhady, ako a prečo dlhodobo turbulentná situácia na európskych a svetových trhoch môže skončiť.
Peniaze z vrtuľníka
Medzi najväčších kritikov toho, ako sa s krízou snaží vysporiadať Európska únia, patrí nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 2001 a profesor ekonómie na Kolumbijskej univerzite Joseph Stiglitz. Ten vytrvalo kritizuje predovšetkým zmysel úsporných opatrení v Európe. "Grécko a ďalšie krajiny čelia kríze a medicínou dňa sú jednoducho zastarané úsporné balíčky a privatizácie, ktorých jediným výsledkom bude, že krajiny zavádzajúce tieto opatrenia schudobnejú a budú zraniteľnejšie," píše Stiglitz o liečbe, ktorá podľa neho zlyhala vo východnej Ázii, Latinskej Amerike a ďalších miestach a zlyhá aj v Európe.
"Ostatne v Írsku, Lotyšsku a Grécku už zlyhala. Alternatíva existuje: stratégia hospodárskeho rastu podporená Európskou úniou a Medzinárodným menovým fondom," dodáva Stiglitz s tým, že to vyzerá, že Európska únia sa vydá opäť cestou ďalšieho nákladného experimentu opretého o idey, ktoré opakovane zlyhali.
Podľa Stiglitza by mal ekonomiku stimulovať hlavne štát - najmä investíciami do infraštruktúry a vzdelávania. "Recept na to, čo globálnu ekonomiku trápi, vyplýva priamo z diagnózy: sú to masívne vládne výdavky zamerané na uľahčenie reštrukturalizácie, podporu energetických úspor a zníženie nerovnosti a tiež reforma globálneho finančného systému, ktorá vytvorí alternatívu k hromadeniu rezerv," myslí si Stiglitz.
S jeho keynesiánským pohľadom na svet a ekonomiku súhlasí aj Robert Skidelsky, člen britskej Snemovne lordov, emeritný profesor politickej ekonómie na univerzite vo Warwicku a autor oceňovaného životopisu Johna Maynarda Keynesa. Aj podľa Skidelského treba rozprúdiť vládne výdavky. "Vlády to môžu robiť aj v súlade so strednodobým plánom znižovania deficitu, ak budú vo svojich rozpočtoch dôsledne rozlišovať medzi bežným a kapitálovým účtom," podotýka Skidelsky. Takéto investície by sa podľa neho mohli zveriť samostatnej inštitúcii. Tá by si požičiavala od súkromného sektora a investovala do infraštruktúry, bývania a "ozelenenia" ekonomiky. Tým by súčasne kompenzovala prepad dopytu a zlepšovala dlhodobé rastové vyhliadky.
"A ak nič nezaberie, príde čas zaplaviť krajinu tým, čomu Milton Friedman hovoril " peniaze z vrtuľníka "- teda presunúť kúpnu silu priamo do vreciek ľudí poskytnutím výdavkového kupónu s obmedzenou platnosťou každej domácnosti. Prinajmenšom by to udržalo ekonomiku nad vodou, než vláda vypracuje dlhodobejší investičný program," ponúka alternatívne riešenie Skidelsky, podľa ktorého by sme si mali priznať, že eurozóna je nevydarený experiment a mala by sa preto zriadiť znovu s oveľa menším počtom členov a prijímať iba krajiny, ktoré nevykazujú trvalé deficity bežného účtu. "Všetky ostatné návrhy na záchranu eurozóny v jej súčasnej podobe sú len politickým snom," myslí si Skidelsky.
Recesia alebo kontrakcia?
Skidelsky ani Stiglitz sa v receptoch na krízu rozhodne nezhodnú s Kennethom Rogoffom, ktorý vyučuje ekonómiu a verejnú správu na Harvardovej univerzite. Podľa neho totiž problém tkvie v tom, že globálna ekonomika je zle predlžená a z tejto situácie nie je rýchlej cesty von bez programu presunu bohatstva od veriteľov k dlžníkom - či už cez konkurzy, finančnú represiu alebo infláciu. "Mnohí komentátori tvrdia, že fiškálna stimulácia nezlyhala preto, že bola založená na omyle, ale pretože nebola dostatočne rozsiahla, aby premohla veľkú recesiu. Lenže počas veľkej kontrakcie je problémom číslo jeden prílišný dlh. Ak majú vlády, ktoré si zachovávajú silné úverové hodnotenie, míňať vzácne zdroje efektívne, najúčinnejším prístupom je katalyzovať reštrukturalizácie a redukcie dlhu," je presvedčený Rogoff.
Za jediný uskutočniteľný spôsob, ako skrátiť nadchádzajúce obdobie bolestného skracovanie dlhov a pomalého rastu, označuje "vytrvalú dávku miernej inflácie, povedzme štyri až šesť percent, po dobu niekoľkých rokov". "Samozrejme, inflácia je nespravodlivým a svojvoľným prevodom príjmu zo sporiteľov na dlžníkov. Lenže taký transfer je najpriamočiarejším prístupom k rýchlemu zotaveniu. Nakoniec k nej beztak tým či oným spôsobom dôjde, ako práve bolestivo zisťuje Európa," podotýka Rogoff.
Ten mimochodom ukázal svoj pomerne presný odhad, keď už v januári minulého roka napísal: "Európski tvorcovia politík zatiaľ radšej stupňujú výšku preklenovacích úverov pre krajiny na periférii a odmietajú pripustiť, že súkromné trhy budú nakoniec požadovať trvalejšie a udržateľnejšie riešenie. Pre menu neexistuje rizikovejší faktor než neochota politikov čeliť fiškálnej realite; kým si to európski činitelia nepriznajú, euro zostane zraniteľné."
A Kenneth Rogoff správne odhadol aj rastúcu úlohu Medzinárodného menového fondu. "Prehnane mäkký Medzinárodný menový fond je to posledné, čo teraz Európa potrebuje. Vzhľadom k ústavnej kríze sme dospeli do okamihu, kedy MMF musí eurozóne pomôcť prijať neľahké rozhodnutie, ktoré sama urobiť nedokáže. MMF musí zabrániť tomu, aby Európania dovolili snehovú guľu dlhu eurozóny prerásť kvôli ich ústavnej paralýze v celosvetovú lavínu."
Úpadok Západu
Iné východisko vidí Michael Boskin, profesor ekonómie na Stanfordskej univerzite. Jediným permanentným riešením európskej krízy je podľa neho reforma dávok sociálneho zabezpečenia. "Nezostáva než dúfať, že za pomoci národných vlád, Európskej centrálnej banky, MMF a Európskeho mechanizmu finančnej stability sa diery v hrádzi financovania suverénneho dlhu podarí dočasne zalepiť a že európske banky budú rekapitalizované. Zaberie to však, len ak štrukturálne reformy zaistia oveľa silnejšie konkurencieschopnosť týchto ekonomík," píše Boskin.
"Musia znížiť daňové zaťaženie a tiež zraziť prebujnené transferové platby. Až príliš veľa ľudí čerpá dávky v pomere k počtu tých, ktorí pracujú a platia dane," dodáva.
Už citovaný Robert Skidelsky vo svojich ďalších textoch varoval aj pred politickými dôsledkami finančnej krízy. Tie sa už prejavili zmenami vo vládach v Írsku, Portugalsku či Taliansku. Ale aj tým, že, ako sa ukázalo vo Fínsku, na sile v roku 2011 získavali nacionalistické strany. "Žiadny z týchto javov zatiaľ nestriasol demokraciou, ale keď sa dostatočný počet občanov začne trápiť niekoľkými vecami naraz, vznikne výbušná politická zmes," varuje Skidelsky. "Pre politikov je dôležité nevyhýbať sa tvrdým rozhodnutiam, ale robiť ich z vlastnej vôle a vlastným tempom. Je prirodzené, že opoziční politici chcú využiť vládne ťažkosti, aby získali moc. Fiškálna kríza však volá po politickej zdržanlivosti," nabáda profesor politickej ekonómie Robert Skidelsky.
Podobne ako mnoho ďalších ekonómov (či filozofov) tvrdí, že kapitalizmus sa vyčerpal a že Európa zažíva úpadok nielen ekonomický, ale aj politický a kultúrny. "Hoci to väčšina Európanov zaslepených vysokou životnou úrovňou a nadutosťou svojich impotentných štátnikov spokojne vydáva za pokrok," podotýka Skidelsky. Schéma je podľa neho zrejmá: Západ stráca dynamiku, Ázia ju naberá, moc a bohatstvo sa bude zo Západu presúvať do zvyšku sveta. Podstatnou otázkou potom je, či bude tento proces pokojný.
Článok vyšiel v týždenníku Ekonom.