Ústava je základný zákon štátu. Jeho striktné dodržiavanie je povinnosťou všetkých, v prvom rade štátnych orgánov a ústavných činiteľov. Ústava je nedokonalým výtvorom. Jej lapsusy a medzery však nemožno látať svojvoľným, textu a duchu ústavy odporujúcim výkladom.
V týchto dňoch sa ústavní činitelia nevedia zhodnúť na výklade a aplikácii článku 115 ods. 1. Nikomu z relevatných hráčov sa nechce viesť „zimnú“ vládu po vyslovení nedôvery parlamentom.
Spomínaný článok znie: „Ak Národná rada Slovenskej republiky vysloví vláde nedôveru alebo zamietne jej návrh na vyslovenie dôvery, prezident Slovenskej republiky vládu odvolá.“ Logicky by mala nasledovať zmienka o mandáte odvolanej vlády vládnuť až do vymenovania novej vlády. Lenže nenasleduje nič.
Síce v odseku 2 článku 115 sa píše o dočasnom poverení pre odchádzajúcu vládu, ale len takú, ktorá podala demisiu. „Otcovia ústavy“ (medzi ktorých sa ráta aj prezident Gašparovič) asi zamýšľali neoddeliteľný súvis týchto dvoch odsekov, čomu by nasvedčovalo aj ich umiestnenie v jednom článku. Ale ich logický súvis neexistuje pre ich samotné slovné znenie, keďže upravujú odlišné situácie. Jedna sa týka rozhodnutia, ktorého autorom je parlament (nedôvera vláde) a druhá rozhodnutia, ktoré závisí od vlády samotnej, resp. jej predsedu (demisia vlády).
Vyrojili sa úvahy, že „elegantným“ riešením by bolo ponechať vládu naďalej vládnuť bez odvolania, resp. že by bola odvolaná až tesne pred voľbami. V čl. 115 ods. 1 totiž nie je striktne určená lehota, do akej ju má prezident odvolať. Podobný argument sa použil aj v súvislosti s (ne)vymenovaním generálneho prokurátora.
Nik nemôže chcieť, aby hlava štátu bez náležitej úvahy a prípravy prijímala rozhodnutia. Avšak ústava sa spolieha na to, že ústavný činiteľ zachová rozumnú časovú mieru pri narábaní so svojimi kompetenciami. Ide o legitímne očakávanie, že ústavný činiteľ sa správa predvídateľne a nevyužije (t. j. nezneužije) hoci aj menej pregnantné formulácie v právnej norme v rozpore s jej duchom a účelom. Ústava ako keby automaticky predpokladala, že osoba zastávajúca úrad prezidenta má vysokú kultúru, noblesu a nezníži sa k istým veciam.
Ak je v ústave určené, že vláda, ktorej parlament vyslovil nedôveru, bude odvolaná prezidentom, musí byť odvolaná bez zbytočného a ústavne neakceptovateľného odkladu, aj keď predstava novej vlády na štyri mesiace do predčasných volieb by bola akokoľvek absurdná.
Chuť vyhnúť sa takejto zdanlivej absurdite musí ustúpiť pred znením ústavy a jej príkazom odvolať vládu, ktorá stratila dôveru parlamentu – ak ústava neposkytuje iné možnosti. A zdá sa, že neposkytuje.
Prezident republiky viac ráz povedal, že v ústave niet lehôt na výkon niektorých jeho právomocí (a zároveň povinností) a má pravdu. Ale to neznamená, že môže legálne akokoľvek dlho otáľať s ich výkonom. Inak je to hra s Pandorinou skrinkou zhubných precedensov, ktoré môžu zadusiť právny štát. Prezident má konať, aby ústava bola naplňovaná.
Ak je ústava nepresná, neúplná, treba prijať jej novelu, v ktorej by boli precíznejšie formulované aj riešenia aktuálnych problémov. Vtedy ovca ostane celá (rešpektovanie ústavy a princípov právneho štátu), aj vlk sýty (legitimita fungovania prechodnej vlády bez nutnosti vymenovať novú).
Rudolf Suran, advokát