Neočakávaný výsledok volieb zaskočil aj novovzniknutú vládnucu koalíciu. Heslovité volebné programy mali skôr reklamný charakter, neboli výťahom z existujúcich návrhov zmien kandidujúcich strán.
Nečudo, že prvý polrok bol bezzubý, karty neboli pripravené. Aj programové vyhlásenie vlády malo ďaleko od dravosti a razancie volebných programov. Z permanentného strachu pred hrozivými preferenciami hlavného oponenta vylúčila koalícia zo slovníka slovo reforma. Zmeny sa majú diať pre občana, občan nesmie na zmeny doplácať. Deficit akoby mal byť vyriešený prepustením pár stoviek zamestnancov pred dôchodkom, zmrazením platov poslancov a znížením korupcie pri obstarávaní čajových lyžičiek.
Iste, sú to úsporné opatrenia, a vďaka za ne. Ale deficit v roku 2010 bol vyšší ako celý výnos DPH, hlavného daňového príjmu vlády. Je zrejmé, že problém má oveľa hlbšie korene, ako v efektivite prevádzky štátu. Hovorilo sa o prebiehajúcich auditoch, ale kde je plán rušenia a zlučovania štátnych organizácií? Alebo aspoň obmedzenia neproduktívnych a nepotrebných činností či regulácií?
Hospodárenie vlády sa v porovnaní s predchádzajúcou zlepšilo, ale zrušenie vojenského folklórneho súboru Jánošík rozhodne nestačí. Prístup vlády či parlamentu k diere v pokladnici má ďaleko od prístupu krízového manažéra, ktorého potrebuje verejná kasa, keďže zaznamenala najvyšší priemerný rast výdavkov v celej Európskej únii v krízových rokoch 2008 až 2010.
Ilustrovať to môžeme na nezrušených, ale transparentnejších dotáciách na dovolenky dôchodcov, zlacnení stavebného sporenia, ale nezrušení neefektívnej prémie k nemu či adresnejšom poskytovaní nesystémových vianočných príspevkov. Vláda odmieta priznať občanom, že dávky financujeme na dlh, a radšej volí mierne, postupné zvyšovanie daňového zaťaženia. Na druhej strane stoja potrebné a pripravované reformy vzdelávania, zdravotníctva, justície či dôchodkového systému. Ak je tu niekto, kto má ťah na bránku, tak je to ministerka spravodlivosti. Jej opatrenia sa síce nemôžu prejaviť hneď, ale nespokojnosť dotknutých stavov je dôkazom, že im stúpa na otlak. A práve ťah na bránku je to, čo chýba ministrom vzdelávania a zdravotníctva, neschopným zrozumiteľne vysvetliť, ako by mal vyzerať stav nimi regulovaných oblastí na konci volebného obdobia.
Nespokojní musia byť tiež všetci sporitelia. Hoci volebné programy boli plné kritiky zmeneného nastavenia druhého piliera, trvalo rok, kým vláda predložila ucelený návrh.
Sporitelia zatiaľ prišli o tisíce eur. Diera v Sociálnej poisťovni narástla na 800 miliónov eur, ale návrhy na jej skoré zmenšovanie chýbajú a na dlhé roky ju neovplyvní ani navrhovaná odvodová reforma. Tá by mala zaviesť superhrubú mzdu, čo je nesporne potrebný krok sprehľadňujúci finančný vzťah občana a štátu.
Diskusie o výške sadzieb a zdanení jednotlivých skupín pracujúcich však odhalili nejednotnosť koalície. Namiesto snahy znížiť zaťaženie práce aj za cenu deficitu alebo ďalších významných úspor, sa jej hlavným cieľom stala neutralita. Počas diskusií o návrhoch sa totiž úplne abstrahovalo od možnosti, že s nižšími odvodmi by klesli aj budúce dôchodkové a dávkové nároky pracujúcich. Takýto prístup potom robí znižovanie odvodov nemožným, a odvádza pozornosť k otázkam, či samostatne zárobkovo činné osoby platia dostatočne veľa. To nie je vhodný prístup pre krajinu s 13-percentnou nezamestnanosťou.
Rok, ktorý nová vláda strávila pri kormidle, zanecháva rozpačité dojmy. Vláda robí dobré zmeny, opravila tečúce kohútiky v snahe šetriť, vyššou transparentnosťou pootvorila občanom dvere do kuchyne. Ale nepripúšťa diskusiu, že by bolo vhodné upraviť aj základy domu. Deficitnú dieru pokrýva úsporami len čiastočne, spolieha sa na prikrývku rastúcich daňových príjmov. Pravdepodobnosť, že sa jej podarí podstatne zlepšiť situáciu v problémových oblastiach, je aj po roku stále nízka.
Radovan Ďurana, analytik INESS