Portugalsko, Grécko, Írsko, Taliansko, Francúzsko, ..., v riekanke dlhovej krízy eurozóny zatiaľ posledná sloha chýba. Zatiaľ vidíme na trhoch klasické domino, okrem talianskych výnosov, ktoré prekročili v stredu"psychologickú" hranicu splatiteľnosti, postupne rastie cena i francúzskych dlhopisov.
Európska centrálna banka sa správa ako veriteľ poslednej inštancie - skupuje, čo môže, bez toho by však dokázala upokojiť trhy, ktoré nielenže netúžia po talianskych dlhopisoch, ale horúčkovito sa zbavujú aj akcií finančných ústavov.
Ťažko investovať do akcií bánk, ktoré musia posilňovať kapitál za situácie, kedy sa tvoria ďalšie diery - napríklad Dexia má zainvestované v talianskych bondoch takmer 16 miliárd eur (tá Dexia, ktorá v októbri požiadala už druhýkrát o štátnu pomoc), Commerzbank takmer 12 miliárd a BNP Paribas 28 miliárd. Talianske banky nemá cenu spomínať, Intesa, UniCredit a Banco Popolare majú spolu dlhopisy v nominálnej hodnote vyše 120 miliárd eur. Eufemisticky povedané, isté znepokojenie akcionárov a veriteľov týchto finančných ústavov je pochopiteľné.
Obavy z toho, že po Taliansku s dlhom vo výške 1,9 bilióna eur, teda v mierkach v podstate vylučujúcich záchranu, prídu ďalšie krajiny, rastú. Integračné politické riešenie, ktoré promptne v reakcii na pád trhov navrhla kancelárka Merkelová, by možno pomohlo pri vzniku eurozóny (ak by vtedy či dnes mal niekto záujem o jednotnú Európu), nie teraz.
Teraz sa len počítajú náklady, na dlhodobé riešenia nezostáva čas. Čo je mimochodom škoda, eurozóna zbytočne minula veľa úsilia na svoj vznik a na svoju záchranu. Výsledok však asi bude pripomínať koniec iného riekanky - ten, ten, alebo ten, vyhoďte ho z kola von!
Julie Hrstková
komentátorka českých HN