Súčasné nastavenie druhého piliera je absolútne nevhodné. Obmedzenia, ktorých hlavnou úlohou je chrániť investície pred krátkodobým poklesom, mimoriadne zvyšujú riziko dlhodobého neefektívneho zhodnocovania úspor. Porfóliá fondov sú tak investované veľmi neracionálne do krátkodobých málo výnosných nástrojov. Tie síce v horizonte roka veľmi nekolíšu, no dlhodobo ani veľmi nezarábajú. Ak budú väčšine ľudí dôchodkové úspory zhodnocované neefektívne, systém nebude úspešný.
V diskusii o investovaní prostriedkov plynúcich z dôchodkového sporenia sa krátkodobé a dlhodobé riziko vôbec neoddeľuje.
Dlhodobé sporenie má pritom úplne iné charakteristiky ako jednorazová investícia, ktorá je krátkodobému riziku vystavená mimoriadne. Výrazný pokles trhov v ranej fáze investovania je pre jednorazovú investíciu katastrofa, no pre pravidelné sporenie celkom dobrá vec, pretože strata z doteraz malej nasporenej sumy je nízka, no ďalšie pravidelné investície robím pri atraktívnych úrovniach trhov. Podobný scenár sme mohli vidieť aj pri ostatnej kríze. Z pohľadu dlhodobého sporenia je oveľa väčším rizikom nízke zhodnocovanie úspor. Ak sporím neefektívne, moja „odložená práca“ stráca hodnotu. V horizonte štyridsiatich rokov môže byť tento pokles úplne fatálny.
Pre lepšiu predstavu uvediem krátky príklad. Michal zarába priemernú mzdu počas celej svojej aktívnej kariéry (40 rokov), z ktorej si odkladá pravidelne 10 percent na dôchodok. Úspory zhodnocuje 5 percentami ročne pri inflácii tri percentá (mzda mu rastie tiež o tri percentá ročne). Peter zarába a aj sporí na dôchodok presne rovnako. Zhodnotenie jeho dôchodkových peňazí však dosiahne iba jedno percento ročne. Koľko budú mať nasporené na konci svojho produktívneho veku po 40 rokoch? Obaja si pritom počas aktívnej kariéry odložili prácu v hodnote 48 mesačných platov. Michal bude mať k dispozícii 72 a Peter 33 mesačných platov. Ich spolužiak Jozef si nesporí vôbec. Na jeho dôchodok z priebežného piliera sa bude podľa demografických odhadov o 40 rokov skladať v priemere 1,5 človeka v produktívnom veku. Dnes sa na jedného dôchodcu skladá 4,5.
Diskusia o dôchodkovom systéme je vášnivá asi všade na svete. Z čoho budem žiť, keď nebudem vládať pracovať? Aká bude kvalita môjho života?
Sedliacky rozum hovorí, že ak chcem spotrebúvať a neprodukujem, musí niekto produkovať a nespotrebúvať. Jednoducho si ten niekto musí zo svojho príjmu odkrojiť a dať ho mne. Na podobnom základe sú založené aj priebežné dôchodkové systémy, kde sa pracujúci skladajú na príjem pre ľudí v poproduktívnom veku.
Existuje však jedna veľká vec, ktorá umožňuje tento vzťah posúvať v čase. A tou je kapitál. Na svoj dôchodok si môžem „odkrojiť“ zo svojich minulých príjmov. Počas produktívneho veku jednoducho nespotrebujem všetko, čo vyprodukujem (zarobím), ale časť svojej produkcie (peňazí) si odložím a investujem (kapitál). Aby však moja „odložená práca“ nestrácala hodnotu, potrebujem, aby bola zhodnocovaná rozumne, aspoň o infláciu. Ak moja „odložená práca“ bude zhodnocovaná vyššie ako o infláciu,
pracuje ďalej pre mňa. V dôchodku si potom svoju „odloženú prácu“ spokojne užívam.
Reforma dôchodkového systému sa často redukuje na diskusiu o jej troch pilieroch. Základná logika zmeny však spočíva v presune zodpovednosti o svoju budúcnosť z ramien „všetkých“ na ramená vlastné. Keďže plnú osobnú zodpovednosť za svoj dôchodok by sme si dnes zrejme predstaviť nevedeli, reformátori nastavili ako základ trojpilierový dôchodkový systém.
V prvom pilieri štát prerozdeľuje bohatstvo, v druhom núti sporiť a v treťom motivuje sporiť. Aby som sa však v budúcnosti mal dobre, musím vzhľadom na súčasný demografický vývoj urobiť dve veci: sporiť a sporiť efektívne.
Marek Prokopec,
Tatra Asset Management