Koľko nás to naozaj bude stáť?

Na množstve seminárov a tlačových besied prezentujúcich verejnosti racionálnosť zmien zákonov upravujúcich správanie sa štátu voči občanom v sociálnej sfére neraz zazneli otázky, koľkých preto prepustia, a o koľko ľudí, naopak, narastie úradnícky aparát. Odpovede bývali dosť vyhýbavé, takže dávali tušiť to, čo sa v posledných dňoch potvrdzuje: hoci na jednej strane sa veľmi nahlas hovorí o veľkých úsporách, na druhej sa pripúšťa ďalší nárast počtu úradníkov. Pravda, s predpokladom, že pod pláštikom reformy by tento nárast mohol byť ľahko preglgnuteľný. K tejto úvahe vedie niekoľko verejne deklarovaných faktov. Podľa riaditeľa Sociálnej poisťovne bude táto inštitúcia na budúci rok potrebovať okrem informačného systému aj ďalších 600 -- 700 nových zamestnancov. Zatiaľ. Lebo požiadavky z pobočiek sú vraj až na 1 700. Tých najmenej 600 je však podľa neho minimum potrebné na "dôstojné prevzatie agendy aj od úradov práce", ktoré majú v intenciách reformy od januára 2004 zaniknúť a v ktorých sa jej podľa riaditeľa Sociálnej poisťovne venuje asi tisíc ľudí. Agendu treba preberať preto, že pri zániku Národného úradu práce, ktorého územné zložky by sa mali zlúčiť so sociálnymi odbormi zrušených okresných úradov do územných úradov, bude treba prepustiť asi 1 500 ľudí, ktorí ju viedli doteraz. Autori reforiem, ktoré z týchto pracovníkov zrejme urobia klientov územných úradov žiadajúcich o podporu v nezamestnanosti, to vnímajú ako úsporu. Či to bude naozaj úspora, ukáže čas.
No čosi už ukazujú aj uvedené čísla. Aj keď mnohí ľudia čísla nemajú radi, rátanie, na ktoré podnecujú, okorenené trochou uvažovania, môže viesť nielen k zaujímavým výsledkom, ale aj k zaujímavým otázkam. Napríklad, koľko naozaj budú stáť a komu naozaj prospejú bleskové rošády, ktoré údajne chvália zahraniční experti, no ktoré zaplatíme predovšetkým my? A aké ďalšie rošády môžeme čakať nielen od tejto, ale aj nasledujúcich vládnych garnitúr, ak je u nás zákonité, že nastupujúce vždy poprú všetko, čo urobili ich predchodcovia, a pustia sa ozlomkrky do ďalších zmien? Ak ešte aj po skúsenostiach rátajúcich sa na desaťročia niekto verí, že všetko, čo sa tak prezentuje, sa naozaj robí pre občana, môže to evokovať, že nedával pozor nielen na hodinách matematiky, ale ani dejepisu. Inak by už dávno vedel, že ešte aj v romantických epochách, keď sa hovorievalo, že za všetkým treba hľadať ženu, sa pri tej žene bolo treba poobzerať po jej príjmoch, nárokoch alebo kalkuláciách, skrátka po peniazoch či majetkoch, od ktorých sa odvíjali rozmery vplyvu. A to jej vplyvu či jej blízkych mužov. Lebo aj tá najjednoduchšia gazdiná -- ekonómka sui generis -- vedela, že skutočnú moc má v rukách ten, kto v nich drží peniaze. A podľa možnosti nerozdrobené, pod jednou strechou. Aby to tí, čo siahali po moci alebo po peniazoch dosiahli, boli, ako dokazujú stáročia, schopní podniknúť, urobiť a vymyslieť čokoľvek. Od drobných úskokov cez ťahanie medových motúzov popod nos tým, ktorých potrebovali usadiť na svoj lep, až po odstavovanie svojich odporcov a aj drastickejšie opatrenia.