Zaplátať deravú ústavu (ktorú spoluvytváral aj Ivan Gašparovič) bolo jediné rozumné a právne čisté riešenie. No kto by bol veril, že z Roberta Fica jedného dňa vyrastie štátnik? A vlastne ani dnes nie je dôvod veriť, že by z neho raz štátnik vyrásť mohol.
Je to stále ten istý Fico, akého si pamätáme z čias jeho vlády. Je všetkými desiatimi za euroval, lebo ráta s tým, že ho raz bude naozaj zúfalo potrebovať. A navrhne prezidentovi novelizáciu ústavy, lebo je to lepšie, ako dovoliť koalícii ukázať sa opäť v trochu rozumnejšom svetle.
Príležitosť mu vytvorila Iveta Radičová v okamihu, keď preskakujúcim hlasom vyzvala ministrov z SaS, aby boli chlapi a odstúpili. Za daných okolností neexistovala šanca, aby akákoľvek dočasná vláda získala dôveru.
Pravica napokon pochopila - alebo sa podarí doplniť do ústavy vetu, ktorú do nej zákonodarca jednoducho zabudol napísať, alebo bude musieť tie štyri mesiace ešte voľajako vydržať so Sulíkom. A zaplatiť Sulíkovu cenu. (Ktorá sa napokon ukázala ako primeraná a korektná.)
Fico síce túto absurdnú situáciu nevytvoril, no naplno ju využil. Pragmaticky si hľadel svojich politických záujmov a nenechal sa pri tom rozptyľovať podružnými emóciami ako sú obavy o chod štátu a strach o budúcnosť krajiny. Navrhovanú novelu ústavy striktne odmietol iba deň predtým, ako ju víťazoslávne ponúkol prezidentovi.
Fico si bol istý, že pravica sa dohodnúť nedokáže. A vedel, že čím dlhšie bude koalícia zmätkovať, tým viac voličov stratí. Zabudol na jednu zo základných politologických poučiek: Politici sa začnú správať rozumne až v okamihu, keď im už nič iné nezostáva. Pravici už iné nezostalo. Dohodla sa.
A keď už o nič nejde, prečo sa nezachovať ako štátnik?