Vyzerá to, ako by bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová mala krištáľovú guľu. Už v polovici osemdesiatych rokov totiž vo svojej knihe Roky na Downing Street napísala: "Krajiny s menej rozvinutými ekonomikami na jednotnú menu tvrdo doplatia, dúfajú však, že získajú toľko dotácií, že to ich rozhodnutie ospravedlní. Klasickým príkladom je Grécko. "
Správne odhadla aj to, že drvivú väčšinu nákladov spoločnej meny znáša Nemecko a Francúzsko. Práve na súčasné problémy predlženého a nekonkurenceschopného Grécka, ale aj ďalších európskych krajín, by jej ekonomická a politická ideológia, thatcherizmus, ponúkla dostatok receptov.
Mnohé z nich by sa samotným Grékom nepochybne vôbec nepáčili. Ale aj na tvrdé protesty bola Thatcherová zvyknutá a vedela si s nimi poradiť. V súvislosti s finančnou krízou, ekonomickou náročnosťou sociálneho štátu a gigantickými dlhmi, sú v Európe počuť hlasy volajúce po "nejakej novej Thatcherovej".
"S akou agendou zásadných reforiem by mala teraz prísť vláda? Odpoveďou by mohla byť moderná verzia thatcherovského radikalizmu," napísal napríklad na názorové stránky britského konzervatívneho denníka Daily Telegraph Roger Bootle, riaditeľ britskej firmy Capital Economics a ekonomický poradca spoločnosti Deloitte.
Bankrot a odmeny
Thatcherizmus do značnej miery vládol v 80. rokoch celej medzinárodnej politike. Podobne ako reaganizmus v USA sa britský smer hlási k liberalizmu, monetarizmu a ekonomickým teóriám Miltona Friedmana či Friedricha von Hayeka.
Za kľúčové body thatcherizmu sa dá označiť dôraz na malý liberálny štát v oblasti ekonomiky, boj proti verejnému dlhu, snaha o vyrovnané rozpočty a nízku infláciu, a silný štát - ale len pri obhajobe svojej autority a národných záujmov v zahraničnej politike. "Thatcherizmus je stále relevantný. Myslím, že je dobré pokúšať sa aspoň niektorej jeho tézy aplikovať na súčasnú situáciu," je presvedčený Timothy Kirkhope, bývalý spolupracovník Thatcherovej a teraz europoslanec za britskú Konzervatívnu stranu.
Popularita musí počkať
Thatcherová Britániu preberala v čase, keď krajina čelila osemnásťpercentnej inflácii, všemocnými odbormi, krachujúcemu verejným sektorom, nefunkčným štátnym podnikom a s vysokými záväzkami k Bruselu. Jej nástup bol rázny. Spustila rozsiahlu privatizáciu - do súkromných rúk postupne prešli známe firmy ako British Steel, British Airways, British Aerospace, British Petroleum, British Telecom, British Gas, vodárne aj elektrárne.
Hneď v lete 1979 znížila Thatcherová daň z príjmu, zdvihla DPH alebo daň z obratu a v snahe spomaliť inflačnú špirálu začala zavádzať tvrdé úsporné opatrenia, zrušila desiatky zbytočných úradov a poradných zborov. "Poctivá každodenná práca za poctivú mzdu, nežiť na dlh, odložiť si niečo bokom pre prípad nepohody, platiť včas účty a podporovať políciu," znelo jej krédo.
Výsledkom bolo rýchle znižovanie verejných výdavkov a verejného dlhu. Po prechodné obdobie tiež dramaticky vzrástla nezamestnanosť a Thatcherová trhala na verejnosti rekordy v nepopularite. Na rozdiel od väčšiny politikov kdekoľvek na svete na to však nedbala. "Mojím prvým a jediným záujmom je náprava situácie," argumentovala žena, ktorá potom v čele vlády zostala dlhých jedenásť rokov. Životná úroveň Britov sa počas jej éry zvýšila o tretinu. "Sme šťastní, že Britániu zanechávame v oveľa, oveľa lepšom stave, ako keď sme prišli," uviedla Thatcherová v roku 1990 pri svojom definitívnom odchode z Downing Street číslo 10.
Jej ekonomické recepty v tom čase prestávali fungovať, opäť sa prudko zvýšila inflácia i počet nezamestnaných. "Výrazne vtedy vzrástli ceny ropy, zdroje rastu sa vyčerpali a prišiel útlm. Ale inflácia už nebola taká ako na začiatku, "hovorí rektor VŠE Richard Hindls.
Liberalizmus žije
Štátov, ktoré sa hlásia k thatcherovskému liberalizmu, v súčasnej Európe veľa nie je. Počítať sa medzi ne dá azda len Poľsko, Estónsko, či Litva. Napríklad Poľsko vo finančnej kríze obstálo veľmi dobre okrem iného aj vďaka devalvácii zlotého, ktorá podporila konkurencieschopnosť poľských podnikov, a vďaka "thatcherovským" škrtom vo vládnych výdavkoch.
Štátom v kríze by železná lady mohla ponúknuť privatizáciu, tlak na úspory, úsilie o vyrovnané rozpočty a aj morálny rozmer zdôrazňujúci pracovitosť, askézu, sebaovládanie a triezvosť. "Európa si žije dobre, má vysoké životné štandardy, ale nízku produktivitu práce. Ak sa nevráti k étosu disciplíny, pracovitosti a menej pôžitkom, nemáme šancu nielen proti Číne," je presvedčený obdivovateľ Margaret Thatcherovej a riaditeľ Občianskeho inštitútu Roman Joch.
Dedičstvo thatcherizmu je podľa neho zakotvené prakticky v každej súčasnej ekonomike - v presvedčení, že vysoká inflácia je jednoznačne zlo. Ďalší všeobecne prijímaný recept, ktorý Thatcherová razila, je privatizácia štátnych podnikov. Ten však možno nasledovať už len výnimočne. Jednoducho preto, že zvyčajne už nie je čo privatizovať a ani demokratická európska ľavica nemá vo svojich programoch túžbu po opätovnom znárodňovaní. Na druhej strane grécka vláda v snahe skrotiť svoj obrovský dlh s privatizáciou teraz počíta.
"Thatcherizmus aj reaganizmus boli podmienené dobou. Teraz zoslabli, ale môžeme im hovoriť aj liberalizmus. A liberálny prvok do politiky a ekonómie nepochybne patrí, je to stále živá téma," hovorí rektor pražskej Vysokej školy ekonomickej Richard Hindls. Podľa Romana Jocha je však zároveň nutné v súčasnej Európe na niektoré recepty thatcherizmu zabudnúť.
"Thatcherová za veľký problém považovala deficit rozpočtov a vyrovnala ich aj za cenu zvýšenia niektorých daní. To už v súčasnom západnom svete nie je možné, pretože miera zdanenia je už taká veľká, že keby sme ju ešte viac zvyšovali, prestaneme byť konkurencieschopní voči novým rozvíjajúcim sa ekonomikám," je presvedčený Joch.
Niečo za nič
Vplyvný britský denník Financial Times však už pred troma rokmi, pri príležitosti 30 rokov od nástupu Thatcherovej k moci, napísal, že finančná kríza thetcherovskú éru definitívne uzavrela. "Skoro 20 rokov potom, čo odišla z Downing Street, je takmer všetko, proti čomu bola, opäť v móde: zoštátňovanie, zvyšovanie daní a keynesiánska ekonomika," napísal komentátor denníka Gideon Rachman.
A thatcherizmus vraj stratil aj svoju výhodu morálnej prevahy plynúcej z dôrazu na tradičné hodnoty, ako je tvrdá práca a sporivosť, a z presvedčenia, že spoločnosť, ktorá dávala "niečo za nič", je preč. "Presvedčenie, že thatcherovská éra obnovila väzbu medzi poctivým úsilím a spravodlivou odmenou, v zásade zlikvidovalo teatrálnosť, v ktorej bankári doviedli svoje banky k bankrotu a dostávali pritom miliónové odmeny," argumentoval Rachman.
Lenže aj on priznáva, že boj s finančnou krízou keynesiánskými metódami, najmä pumpovaním verejných peňazí do ekonomiky, nebol a nie je dôsledkom náhlej zmeny ideológie. Ale oveľa skôr vynútenou snahou zabrániť ďalšiemu prehlbovaniu krízy. S tým, že thatcherovská morálka, kedy nie je možné dostávať niečo za nič, v posledných rokoch výrazne utrpela, súhlasí aj Roman Joch. S morálkou sa podľa neho míňajú napríklad zlaté padáky a vysoké odmeny pre manažérov skrachovaných bánk.
Thatcherovská spojitosť medzi výkonom, úspechom a odmenou je tým úplne popretá. "Nielenže to diskredituje kapitalizmus, ale nahráva to socializmu. Pretože myšlienka, že štát má zdaniť všetky, ale peniaze potom dať bohatým, je neobhájiteľná. Ale presne to sa v čase finančnej krízy stalo," hovorí Joch. Richard Hindls zase nesúhlasí s tým, že by finančná kríza thatcherizmus definitívne pochovala. "Nemožno hovoriť, že finančnú krízu vyrieši len keynesiánstvo alebo novokeynesiánstvo. To všetko tu už bolo. Navyše v praktickom hospodárstve nie sú rozdiely medzi neoliberalizmom a neokeynesiánstvom také vyostrené," hovorí Hindls. A špekuluje, že napríklad v roku 2015 zase môžu mať navrch myšlienky liberalizmu.
Alebo sa objaví úplne iný smer, ktorý ovládne svetovú ekonomiku. Hindls ho očakáva z Ázie, najmä z Číny, ktorá je už druhou najvýkonnejšou ekonomikou sveta a chce predstihnúť aj prvé Spojené štáty. "Východoázijská mentalita nestojí na spore týchto dvoch koncepcií. Môže priniesť úplne iný koncept, nový prvok, ktorý zatiaľ nikto nevie definovať," odhaduje rektor VŠE.
celý článok vyšiel v týždenníku Ekonom