Len málokto hľadá korene súčasnej krízy v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy sa koleso ekonomickej globalizácie roztáčalo naplno a kapitalizmus vykazoval vážne systémové problémy už ku koncu tejto dekády. Kolaps komunistického bloku však zachránil Západ otvorením nových trhov a oddialil zrútenie celého systému.
Opojení novozískanou slobodou sme tieto signály prehliadali a hoci reštaurácia kapitalizmu bola u nás sprevádzaná rozkrádaním, korupciou a plytvaním, tieto javy sme ospravedlňovali ako nevyhnutnú cenu transformácie. Dokonca aj v čase, keď sa už nehanebne tunelovali štátne financie, sme boli ochotní napriek kritickým hlasom v zásade tolerovať tieto praktiky, lebo nová vrstva zbohatlíkov si kúpila lojalitu priemerných občanov zlepšením ich ekonomickej situácie. Ekonomická kríza však logiku tejto propagandy rozvrátila. Keď finančné trhy odtrúbili koniec tejto pyramídovej hry, keď životná úroveň väčšiny ľudí začala klesať, ale na zisky tých najbohatších sa v podstate nesiahlo (naopak, dosahujú veľkolepé výnosy, no svoje dlhy prenechávajú štátu a ešte za to chcú úroky), keď politické elity zaviazali budúce generácie, aby celé desaťročia splácali dlhy a narobené škody, priemerným občanom to už také logické prestalo pripadať.
Napätie sa stupňuje a ak to takto bude pokračovať ďalej, hrozí revolučný výbuch. Lenže v súčasnosti nemajú nespokojné skupiny k dispozícii nič, čo by bolo schopné osloviť väčšie masy ľudí. Je smiešne porovnávať túto situáciu s krízou v tridsiatych rokoch minulého storočia. Takýto historický zlom, aký nás čaká, sa naposledy udial len v súvislosti s pádom rímskeho impéria.
Počet krízových prejavov sa bude zvyšovať a vonkoncom nebudú mať len ekonomický charakter. Civilizačný kolaps znamená, že nová éra sa bude rodiť len veľmi pomaly a ťažko, že nevzkriesi staré ideológie, ale len staré problémy, že sa budeme často mýliť, často zlyhávať a často trpieť, kým nová civilizácia nezapustí silnejšie korene. Spočiatku sa bude javiť primitívnejšia, lebo umierajúca civilizácia dáva vždy prednosť
nádeji pred pravdou.
Globálny kapitalizmus narazil na tú istú ilúziu, s ktorou zápasil komunizmus v roku 1968 – nie je možné ho reformovať. Uctievači Friedricha von Hayeka (ktorý nikdy nemal byť braný vážne) si síce v ideologickej agónii budú naďalej vyberať niekoľko faktov a izolovaných dát, ktoré zneužívajú na popretie všetkých historických, politických, ekonomických i kultúrnych skúseností ľudstva, ale tieto prísľuby raja prosperity a rastu, ktoré sme tak veľmi chceli počuť, už budú na obyvateľstvo pôsobiť čoraz menej dôveryhodne.
Tento systém nie je možné reformovať. Ani Gorilu nezničíme tak, že budeme imitovať spravodlivosť ako cvičené opice. Gorila je v skutočnosti tehotná a my všetci ju kŕmime. Podstata hry totiž rozhnevaným občanom ušla: v neľútostnom konkurenčnom boji bude jedna silná finančná skupina (dočasne) vytlačená a jej miesto zaujme druhá, ktorá si už teraz hýčka novú mocenskú garnitúru. Je to začarovaný kruh, lebo tento štát (akýkoľvek štát) nemá na to, aby porazil mafiu, ktorej moc je odvodená od globálneho kapitalizmu.
Ľudia sa ma často pýtajú, čo by mali robiť. Od politikov zasa požadujú „riešenia“. Je to zlý prístup, lebo od začiatku predpokladá, že na ich otázky existujú jednoduché odpovede. To však nie je pravda. Noam Chomsky učil dve generácie občianskych aktivistov, že ak sa rozhodnú niečo urobiť, musia do toho vložiť celú dušu a mať výdrž. Nepýtajte sa, čo máte robiť, hovorte, čo robíte. Naučte sa žiť svoje otázky. Odpoveď na agóniu modernej civilizácie nemôže byť iba politická. Ak sa pokúsime o autonómne vytváranie nových sociálnych vzťahov a súčasný kultúrne i environmentálne neudržateľný systém nebudeme prikrášľovať, ale odmietneme ho, máme šancu urýchliť príchod lepšej alternatívy.
Eduard Chmelár
Autor je vedúcim Ústavu politických vied na Paneurópskej vysokej škole