Počas nedávneho summitu eurozóny som bol na ostrove Ischia v Neapolskom zálive. Taliani vtedy hovorili, že dosiahli dve víťazstvá nad Nemeckom: vo futbale na majstrovstvách Európy a v ekonomike na európskom stretnutí. Čo zostane zo summitovej eufórie o pár mesiacov? Verím, že niečo určite, ale nebude toho veľa. Protikrízová schôdzka bola našťastie lepšia ako mnoho predchádzajúcich sklamaní. Hra sa však ešte neskončila.
Dôležité opatrenia
Urobilo sa veľa nápomocných krokov. Najdôležitejšia bola dohoda, ktorá umožňuje záchrannému fondu eurozóny priamo rekapitalizovať banky a nie poskytovať peniaze cez zraniteľné vlády (špeciálne z toho ťaží Španielsko a potenciálne aj Írsko). Pozitívom je aj to, že euroval môže nakupovať dlhopisy štátov na trhu – to je viditeľný zisk pre Taliansko a Španielsko.
Dohodlo sa tiež, že pôžičky zo záchranných fondov nebudú nadradené existujúcim pôžičkám, čo má znížiť riziko paniky u veriteľov. Lídri sa tiež dohodli na 120-miliardovom balíku na podporu rastu. Podľa pravidla, že pomoc musí isť ruka v ruke s kontrolou, bude mať Európska centrálna banka zodpovednosť za nový systém európskeho bankového dohľadu. Podľa zúčastnených ide o krok smerom k skutočnej bankovej únii.
Čo sa zatiaľ neodsúhlasilo je však dôležitejšie. Tento zoznam obsahuje nenavŕšenie fondov Európskeho mechanizmu pre stabilitu s nezmenenou hranicou 500 miliárd eur, eurozónové dlhopisy v akejkoľvek forme ani spoločné ručenie za vklady či rezolučný bankový režim. Navyše zostávajú obrovské a dlhodobé problémy pri vyrovnávaní konkurencieschopnosti v eurozóne. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že Európska centrálna banka nemá zámer stať sa konečným kupujúcim vládnych dlhopisov.
Bankový dohľad
Najdôležitejším pozitívnym prvkom je pokrok smerom k rozbitiu vzájomne deštruktívneho spojenia medzi bankami a štátmi. Ide o niečo podobné, ako bol v Spojených štátoch program na pomoc zlým aktívam TARP. Jeho dôsledkom musí byť vyňatie zodpovednosti za dohľad z rúk národných vlád. Preto by sa mali zvýšiť právomoci Európskej centrálnej banky.
Ide však iba o krôčik smerom k úplnej bankovej únii, ktorá vyžaduje väčšie rozpočtové záruky ako sú dnes k dispozícii. Racionálni Taliani alebo Španieli stále nemôžu považovať euro vo svojich bankách za rovnako bezpečné ako v nemeckých, pretože v ohrozených krajinách očividne prevláda zvýšená insolventnosť a riziko rozpadu eurozóny.
Veľa nejasností
Rastový balíček je zatiaľ vo víziách a bude pravdepodobne rozdelený do niekoľkých rokov. Je to však iba drobnosť, keďže ide len o jedno percento hrubého domáceho produktu eurozóny. Rozhodnutie ponechať záchranný fond nakupovať vládne dlhopisy na trhu má dokonca menší zmysel a môže sa ukázať ako zničujúce. Hovorí to belgický ekonóm prednášajúci na London School of Economics Paul de Grauwe.
Nesplatený dlh Talianska a Španielska sa blíži k 2,8 bilióna eur, čo je niečo menej ako šesťnásobná veľkosť fondu ESM. Podľa laureáta Nobelovej ceny Paula Krugmana špekulanti môžu bezpečne hrať proti fondu, o ktorom je známe, že je príliš malý na stabilizovanie trhu. Jediným dôveryhodným stabilizátorom je entita s nekonečnou palebnou silou.
V prípade štátnych financií v eurozóne by ňou mohla byť Európska centrálna banka. Keďže ECB nemá vôľu hrať túto úlohu a veritelia nechcú dať mechanizmu ESM požadované právomoci, celá snaha vyzerá ako pľutie proti finančnému vetru. Trhy si to môžu vyložiť takto: rozpätia dlhopisov padli, no zostávajú nebezpečne vysoko.
Nové spojenectvo
Dohody by mohli byť významnejšie, ako sa javí aj z ďalších dôvodov. Po prvé, urobil sa pokrok k vyššiemu stupňu integrácie, a po druhé, vytvorila sa koalícia medzi Francúzskom, Talianskom a Španielskom. To naznačuje, že sa môže meniť politická dynamika eurozóny pri rastúcej sile Fracoisa Hollanda. Môže sa tiež potvrdzovať, že Nemecko nechce pôsobiť izolovane s podmienkou, že nemusí ustúpiť zo svojich princípov.
Tieto posuny však určite neznamenajú, že cesta k skutočnej rozpočtovej a bankovej únii je dokorán otvorená. Ešte bude potrebný oveľa väčší kus solidarity, aký existuje dnes. Zatiaľ zostávam skeptický vzhľadom na priechodnosť dohody o takejto únii či o jej fungovaní, ak by sa schválila.
Kríza sa nekončí
V podstate sa urobili malé kroky, neschopné dosiahnuť tri nevyhnutné podmienky na ukončenie krízy: konečne oddeliť banky od štátov, financovať oslabené štáty na základe zvládnuteľných podmienok počas dlhého obdobia ekonomických úprav a šetrenia, a nakoniec chýba to najdôležitejšie, čo je ekonomický rast.
Nebuďme však príliš skeptickí. Rozhodnutie umožniť fondu ESM rekapitalizovať banky priamo je potenciálne veľmi dôležité. Môže totiž zmeniť pozíciu Írska. Nebezpečenstvom však je, že ekonomiky eurozóny môžu príliš rýchlo degenerovať. V máji dosiahla miera nezamestnanosti vyše 11 percent, čo je najvyššie číslo v histórii eurozóny. A čo je horšie, okrem toho, že Európska centrálna banka odmieta potrebným rozsahom intervenovať na trhu štátnych dlhopisov, je beznádejne pomalá pri uskutočňovaní nevyhnutných menových rozhodnutí. Vplyv šetrenia cítiť nielen v zraniteľných krajinách. Každý je pod tlakom. Ani Nemecko nie je odolné voči oslabovaniu svojich veľkých obchodných partnerov. Je preto aktuálna predstava, že eurozóna bude ešte niekoľko rokov pod vplyvom ekonomickej zákopovej vojny. Hospodárske aj politické náklady budú obrovské.
Áno, eurozóna potrebuje novú ústavu. Prioritou je však rozhýbanie jej hospodárstva. Ak sa to nepodarí, riziko ďalších kríz bude pretrvávať.