Pád Lehman Brothers bol slabý odvar

Ekonomické oživenie sa v posledných rokoch v podstate nekonalo. Bolo pomalé, do značnej miery umelé vyhnané zadlžovaním a mnohých ekonomikám sa ani nepodarilo dostať na predkrízové ​​úrovne. Dlhová kríza lomcuje eurozónou a pokles hospodárskeho rastu zasiahol globálnu ekonomiku. Tretie výročie pádu investičnej banky Lehman Brothers je tak oveľa chmúrnejšie, než by sa ešte pred niekoľkými mesiacmi mohlo zdať. Mnohí investori sa však cítia zaskočení a niektorí dokonca podvedení. Veď predsa po kríze nastupuje obdobie rastu, alebo nie?

Klasická schéma hospodárskeho cyklu sa nekonala a kardinálnou otázkou zostáva, čo sa tentoraz zvrtlo? Pravdepodobne nebude nikdy existovať jednoznačná zhoda na konkrétne odpovede, ale čím ďalej, tým viac sa ukazuje, že liečba znamenala často zhoršenie stavu pacienta. V snahe zmierniť alebo oddialiť nepriaznivé dôsledky krízy bolo trhu znemožnené oddeliť životaschopné od neživých projektov, čo je najviac pozitívnym aspektom každej krízy. Zachraňovalo sa kadečo a kdekto na úkor dlhu, a teda práca budúcich generácií. Pardon, omyl, takto sa premýšľalo ešte donedávna. Teraz začína byť čoraz viac jasné, že svoje dlhy si budeme musieť splatiť sami.

Po páde Lehman Brothers tak pribudlo množstvo štátnych zásahov. Jedným z prvých počinov vlád bolo zavedenie šrotovného, ​​keď sa na dlh dávali dotácie na nákup automobilov a staré funkčné stroje sa lisovali. Oveľa dôležitejším krokom však bola záchrana bánk a vlastne celého finančného sektora biliónmi novo vytlačených aj napožičiavaných dolárov. Tento krok síce odvrátil negatívne dôsledky pádu bánk, ale im dal jasne najavo: "Správajte sa, ako chcete, keby sa niečo dialo, tak vás opäť zachránime". Moc a dôležitosť bankového sektora v ekonomikách tak v posledných rokoch ďalej rástli. Mentalita "Too big to fail" od pádu Lehman tak ešte posilnila. V prípade problémov nebudú mať vlády opäť na výber a daňoví poplatníci budú platiť. Navyše nové rozbušky sú už na horizonte. Toxické aktíva v súvahách bánk zahŕňajú hlavne dlhopisy krajín zasiahnutých krízou a nesplácané pôžičky a hypotéky z čias kreditnej expanzie.

Kapitola sama o sebe je realitný sektor, ktorému v mnohých krajinách nepomohli ani štedré dotácie a ceny nehnuteľností stále mieria dolu, prípadne vykazujú stagnáciu. V USA sú ceny domov a bytov v priemere o tretinu nižšie ako pred krízou, podiel investícií do rezidenčnej výstavby klesol v pomere k HDP na šesťdesiatročné minimé a stavia sa stále najmenej domov od šesťdesiatych rokov (v tom období však bol počet obyvateľov USA o 100 miliónov nižší ako dnes). Začatých stavieb nových domov je doteraz tomto roku o 70% menej ako v roku 2005. O mnoho lepšia však nie je ani situácia v Európe, kde najmä v južných krajinách je situácia v tomto odvetví kritická.

Finančný svet je v polehmanovskom období podivným a zvláštnym miestom, na ktorom si už stihol vylámať zuby nejeden ekonóm. Zásahy vlád a centrálnych bánk do ekonomík nefungujú očakávaným spôsobom a ekonómia hlavného prúdu je bezmocná. Historicky najnižšie úrokové sadzby nevedú k naštartovaniu hospodárskeho rastu, fiškálna politika je kvôli nedostatku financií bezzubá a tak ostávajú akurát centrálne banky sa svojimi kontroverznými tlačiarňami peňazí. Napriek tomu však zostáva stabilný ekonomický rast v nedohľadne. To isté platí aj pre akciové a komoditné trhy, ktorých ceny kreditná expanzia podporuje, ale tiež spôsobuje nerovnosti a vysokú volatilitu. Namiesto snáh o všemožné regulácie regulácií, ktoré zo skúseností nikam nevedú, a rôzne štátne manipulácie (zhoršovaním kvality peňazí tlačením nových), by sa ekonomiky mohli konečne vydať inou cestou. Cestou slobody, ktorá vždy v histórii priniesla ľudstvu rýchlejší nárast bohatstva, než tomu bolo za čias represie. Bohužiaľ, nárast vplyvu regulácií je to, čo nás pravdepodobne v najbližších rokoch čaká.