Vláda, ktorá v týchto dňoch odchádza, si dokázala správne určiť najvyššie priority hospodárskej politiky. Stali sa nimi na jednej strane krátkodobo stabilizácia verejných financií, dlhodobejšie zase znižovanie priestoru pre korupciu a klientelizmus.
Správne priority
Nezdravé verejné financie by znamenali riziko pre schopnosť štátu požičiavať si za prijateľných podmienok na finančných trhoch. Ak by sa v dnešných turbulentných časoch dôvera investorov z akýchkoľvek dôvodov vytratila, ohrozilo by to základné predpoklady na hospodársky rast. Korupcia a klientelizmus, poburujúci stav súdnictva a nízka miera ochrany základných podmienok na normálne, nekorupčné podnikanie, sa zase postupne stali problémom, ktorý najviac trápi nielen zahraničných investorov, ale všetkých podnikateľov u nás.
Vláda prijala viaceré rozhodnutia, ktoré posunuli v oboch oblastiach Slovensko výrazne dopredu. Okrem najčastejšie spomínaných a najviditeľnejších opatrení na napĺňanie oboch cieľov významne pomáha napríklad aj zmena spôsobu financovania diaľnic a výberu firiem, ktoré ich postavia.
Dôležitý je schodok
Vláda, ktorá bude poverená správou krajiny do predčasných volieb, i vláda, ktorá z nich vzíde, by sa mala podľa môjho názoru oboch týchto priorít držať. V krátkom čase do volieb zrejme nie je dôvod púšťať sa do ambicióznejších projektov, najmä nie do takých, ktoré by mohli ohroziť splnenie cieľa s najvyšším krátkodobým významom – teda dôveryhodné a trvalé znižovanie deficitu verejných financií.
Dôležité je tiež, aby sa ďalšie vlády k plneniu tohto cieľa jednoznačne prihlásili a aby rozumeli tomu, prečo je tento cieľ taký dôležitý. Jednoducho povedané, pre budúcnosť nášho hospodárstva nemôže nastať nič horšie, ako keď Slovensko samo zadá finančným trhom dôvod, aby mu začali nedôverovať.
Dôležité je aj pokračovať v protikorupčnom úsilí. Týka sa to nielen rozširovania možností verejnej kontroly tých, čo rozhodujú o používaní peňazí daňovníkov, ale aj (a možno najmä) ráznej reformy súdnictva. Spôsob fungovania súdov, nevypočítateľnosť ich rozhodnutí, často vnímaná svojvôľa a predpokladaný korupčný podklad ich rozhodovacej činnosti je dnes jedným z najvýznamnejších limitujúcich faktorov hospodárskeho rastu – teda z tých, ktoré máme ako krajina pod kontrolou. Práve preto by ani ďalšie vlády nemali poľaviť v úsilí o jeho nápravu a nemali by tiež podľahnúť nutkaniu zmeniť už vykonané rozhodnutia.
Niekoľko restov
Končiaca vláda nenaplnila očakávania v oblastiach, v ktorých si predsavzala vykonať často i zásadné zmeny. Reforma odvodového a daňového systému skončila dohadovaním sa o často nepodstatných detailoch a v konečnom dôsledku bola na oltár vzdialeného, ťažko dosiahnuteľného a sporného cieľa (odvodový bonus) obetované veľmi potrebné zjednodušenie systému, ktoré sa dlho pripravuje a ktoré, ak by si ministerstvo práce bolo bývalo správne určilo priority, už dnes mohlo prinášať prvé ovocie.
Podobne to skončilo s nevyhnutnými úpravami dôchodkového systému, a to v prvom i druhom pilieri. V školstve sa zas mnohé veci pripravovali tak dlho, že už sa z nich nepodarí zrejme nič presadiť. V zdravotníctve sa toho udialo veľa, chýba však jasná vízia toho, do akej podoby majú reformné opatrenia systém pretvoriť.
Podobne nie je jasné, aký je cieľ využívania eurofondov. Je škoda, že ministerstvo hospodárstva nenašlo odvahu zásadne zmeniť, prípadne aj zrušiť niektoré celkom zbytočné, z ekonomického pohľadu možno škodlivé a prostredie deformujúce operačné programy (napríklad Konkurencia a hospodársky rast).
Čakanie na novú vládu
Tieto oblasti tak zrejme počkajú na novú vládu. Hádam nebude príliš odvážne vysloviť nádej, že o týchto témach bude aj predvolebná kampaň. Sú totiž pre budúcnosť slovenskej ekonomiky mimoriadne dôležité.
Ak sa ďalšie vlády prihlásia k dvom prioritám, ktoré som spomenul v úvode, a ak sa pustia do zásadných zmien v oblastiach načrtnutých neskôr, minulotýždňové udalosti nemusia mať na hospodársky vývoj na Slovensku nijaký mimoriadny vplyv.
Ak by to však neurobili, a najmä ak by sa záväzok konsolidovať verejné financie z akýchkoľvek príčin oslabil, zásadným spôsobom by sa zvýšilo riziko, že sa vyberieme ak už nie gréckou, tak minimálne maďarskou cestou. Nič by na tom nezmenilo ani to, ak by sme sa neschopnosť znižovať výdavky usilovali kompenzovať zvyšovaním daní – práve naopak, ešte by to naše smerovanie „na juh“ posilnilo.
Kto je Juraj Barta
Autor vyštudoval fyziku a manažment na Univerzite Komenského v Bratislave. V Slovenskej sporiteľni pracuje na rôznych pozíciách od roku 2004, kde sa zaoberá analýzou trhu. V súčasnosti pôsobí ako hlavný ekonóm banky a riaditeľ marketingu a analýzy trhu.