Teraz by sme to isté chceli povedať o Merkelovej a Sarkozym. Ich stretnutie prinieslo len staré návrhy, ktoré by ale mali liečiť nové neduhy.
Lieky na dlhovú krízu eurozóny majú byť dva: unifikácia / federalizácie (teda spoločná vláda všetkých krajín, harmonizácia firemných daní) a potrestanie finančného sektora zdanením transakcií (teda zrejme nejaká varianta Tobinovej dane alias dane Robina Hooda). Trh, ktorý čakal spoločný eurobond, zareagoval prepadom.
To najzaujímavejšie na spoločnom vyhlásení Merkelovej a Sarokozyho je však vznik, respektíve potvrdenie existencie "nového silového paktu" Francúzsko-Nemecko. Obe krajiny sú odhodlané ísť ďalej v harmonizácii fiškálnej politiky bez ohľadu na zvyšok eurozóny. Čo znamená potvrdenie dvojrýchlostnej menovej únie, ale aj koniec hrátok na rovnosť všetkých členov. Je úplne jasné, kto určuje smer.
Zdanenie finančného sektora sa vo veľkom znovu preberá už od prvej krízy z roku 2008 (a predtým mnohokrát pri iných príležitostiach), niekoľkokrát dokonca v pléne G20. Zavádzať ho samostatne iba v rámci eurozóny zaváňa nepríjemnosťami - kapitál v posledných rokoch niekoľkokrát ukázal, že národné hranice nepozná.
Avízo na ambiciózny plán, ktorého cieľom je brániť euro za každú cenu, je v podstate nahlas prehnutý plán federalizácie, unifikácia, zjednotenie. Lenže tieto slová majú v súčasnom svete skôr pejoratívny nádych. Ak má ale euro prežiť, nič iné ako spoločná fiškálna politika k spoločnej mene nie je možné. Až na to, že to je evidentne vec, ktorú si v skutočnosti členovia únie neželajú.
| Julie Hrstková komentátorka HN |