Rozhodnutie Európskej centrálnej banky neobmedzene nakupovať vládne dlhopisy na sekundárnych trhoch bolo nevyhnutné a múdre. Prezident Európskej centrálnej banky si zaslúži pochvalu za to, že získal podporu pre tento kontroverzný krok. A to aj napriek osamotenému, ale výraznému nesúhlasu zo strany predsedu nemeckej Bundesbank Jensa Weidmana. Škoda, že toto rozhodnutie banka neurobila predtým, ako sa dlhová kríza rozšírila do Španielska a Talianska.
Banka nestačí
Akcia ECB však znamená príliš málo. Jej zámer je znížiť riziko rozpadu eurozóny vynúteného trhmi. Sama banka to však nedokáže. Zabezpečenie prežitia eura je politickým rozhodnutím. Banka môže iba ovplyvniť výsledok, nie ho určiť.
Podstata programu Priamych menových transakcií (OMT) je vynaliezavá. Banka tvrdí, že nechce financovať problematické vlády. To je vraj vedľajší produkt programu.
Na tlačovej konferencii Draghi povedal: "Chceme zachovať jednu menovú politiku a zabezpečiť jej riadny prenos do reálnej ekonomiky. Program OMT nám pomôže riešiť obrovské narušenia na trhoch vládnych dlhopisov, ktoré vychádzajú z neopodstatnených obáv časti investorov z konca eura." Pri vysvetľovaní situácie Draghi dôvodil, že "je veľa častí eurozóny, ktoré sa nachádzajú v zlej rovnováhe, takže je čas zasiahnuť... aby sa tieto očakávania narušili, keďže sa netýkajú len jednotlivých krajín, ale celej eurozóny. A to vysvetľuje intervenciu centrálnej banky."
V Článku IV o konzultáciách v eurozóne Medzinárodný menový fond tvrdí, že napriek politike nízkych sadzieb sú úverové podmienky v niektorých krajinách príliš komplikované. Má to byť v dôsledku odlišného vnímania prepojeného štátneho a bankového rizika a zníženia cezhraničného úverovania, ktoré je výsledkom snahy zvýšiť kapitálové a peňažné vankúše v domácej krajine, pričom sa jednodňové peniaze ukladajú v Európskej centrálnej banke. Dnes sú podmienky financovania menej prajné v krajinách, kde je kríza akútna. Táto zlá situácia prináša pochvalu pre novú politiku ECB.
Otázka podmienok
Európska centrálna banka nebude zasahovať bez podmienok. Ale iba vtedy, ak krajiny splnia konkrétne požiadavky. Budú ich tvoriť vlády, Európska komisia a Medzinárodný menový fond. Požiadavka Európskej centrálnej banky je, že keď sa na nich dohodnú, budú sa musieť dodržiavať.
Podmienečnosť je pochopiteľná. Európska centrálna banka hovorí, že bude sa snažiť znížiť hrozbu rozpadu, ale nie v prípade, ak krajina podmienky nebude plniť. Investori vedia, že voliči si môžu vybrať vládu, ktorá nebude mať chuť držať sa podmienok. Čo sa stane potom? Buď ECB prestane kupovať dlhopisy a trh imploduje, alebo bude pokračovať, čím podmienečnosť zavrhne. Druhá možnosť sa zdá pravdepodobnejšia. Pre ECB bude ťažké nákup zastaviť. Aj to môže mať strašné následky.
Nemci nie sú radi, keď vidia, čo sa deje s ich peniazmi, čo podporuje aj opozícia z Bundesbank voči nákupu dlhopisov. Banka je pritom najrešpektovanejšou nemeckou inštitúciou v povojnových časoch. Je ľahké si predstaviť, čo sa stane s Nemeckom, ak niektorá dôležitá členská krajina začne mať starosti s plnením podmienok a Európska centrálna banka bude pokračovať v nákupe dlhopisov. Rastúci hnev by ťažko posilnil dôveru v nezvratnosť eura. Nie sme si istí, ako by nemeckí politici reagovali, alebo ako by im bolo dovolené reagovať. V súčasnosti je vláda voči Európskej centrálnej banke celkom ústretová. To však nemusí vytrvať za každých okolností.
Čierne vyhliadky
Jednoducho povedané, podmienečný nákup dlhopisov zavedený aj napriek nesúhlasu Bundesbank, nedokáže dôveryhodne stáť za nezvratnosťou eura. Je nejaký spôsob, ako by ECB posilnila dôveru, že eurozóna pretrvá? Odpoveď je: áno aj nie.
Áno, ak by ľudia uverili, že členstvo v eurozóne je každého záujmom. Aby sa to stalo, musia krajiny so schodkom rásť a zvyšovať zamestnanosť. Európska centrálna banka by sa mohla zapojiť ako usilovnejší menový akcelerátor. Nakoniec, krátkodobé ekonomické vyhliadky sú pochmúrne: ECB odhaduje reálny ekonomický rast eurozóny na -0,6 až -0,2 percenta na tento a -0,4 až 1,4 na rok budúci. V druhom štvrťroku 2012 bol nominálny hrubý domáci produkt eurozóny o slabých 3,4 percenta vyšší ako v prvom štvrťroku 2008.
Bohužiaľ, je tu aj odpoveď "nie", keďže agresívnejšia menová politika by potvrdila nemecké obavy, že Európska centrálna banka sa mení na Banca d'Italia. Problémom ECB je, že na jej dôležité a vhodné kroky sa v Nemecku pozerajú ako na obrovský skok na smutnej ceste k hyperinflačnej ruine. Kým toto bude problém, ECB nedokáže zaručiť vyhliadky na zotrvanie eura. Táto skutočnosť otrasie trhmi. Tak bude banka prinútená nakupovať väčšie objemy a jej politika sa bude vnímať ako menej spoľahlivá.
Banka urobila toľko, koľko v súčasnosti mohla. Pomôcť môže aj rozhodnutie nemeckého ústavného súdu a výsledok holandských volieb. Riziko rozpadu sa však nedá odstrániť. Ak má zmiznúť, obyvatelia dlžníckych krajín musia vidieť dôveryhodnú cestu k rastu. Občania prispievajúcich štátov musia veriť, že nehádžu svoje peniaze do bezodnej diery. Európska centrálna banka zas získala nejaký čas. Celý zápas však určite nevyhrala.
Martin Wolf,
komentátor FT