Eurozóna je ako USA pred občianskou vojnou

Pri úvahách o chaose v Európe máme tendenciu spájať väčšinu tamojších problémov s rozdielmi v produktivite a ekonomickom rozvoji medzi jednotlivými krajinami eurozóny. Zvyčajne máme na mysli najmä rozdiely medzi údajne zaostalými štátmi ako Grécko či Portugalsko na strane jednej a vyspelou veľmocou Nemeckom na strane druhej. Ak sa však pozrieme na dáta, môže nás prekvapiť, že rozdiely nie sú zase také veľké.

Samozrejme, Grécko a Portugalsko sú relatívne chudobné krajiny. Ich HDP na hlavu dosahuje 82 a 77% priemeru EÚ a asi 76 a 71% priemeru eurozóny, pretože jej členovia sú o niečo bohatší ako krajiny EÚ. Nemecko je na úrovni 120% EÚ a 112% eurozóny. Ak sa však pozrieme na jednotlivé štáty v USA, uvidíme podobné rozdiely. HDP na hlavu v Alabame leží na 74% priemeru celých Spojených štátov. Mississippi je na 67%. Inak povedané, čo sa týka ekonomickej nerovnosti, eurozóna na tom nie je o nič horšie ako USA.

Hlavný rozdiel spočíva v tom, že Američania o sebe zmýšľajú ako o jedinom národe. Bez premýšľania tak súhlasia s fiškálnymi transfermi, ktoré dlhodobo podporujú chudobnejšie štáty. A ani o tom nepremýšľajú ako o probléme daného regiónu. Nebolo tomu tak vždy. Pred občianskou vojnou ľudia nepovažovali Spojené štáty za niečo svoje a kľúč k úspechu dolárovej zóny možno zhrnúť do troch slov: William Tecumseh Sherman.

Fed zastrašený republikánmi

To, že Fed chce podniknúť len minimálne kroky na podporu ekonomiky - predĺžiť operáciu Twist - nie je len neadekvátne. Je to nehanebnosť. Fed má dvojaký mandát, ktorým je zamestnanosť a cenová stabilita. Jeho vlastné projekcie ukazujú, že nezamestnanosť zostane vysoko ešte roky a inflácia sa dostáva pod jeho cieľ. Realistický pohľad navyše ukazuje, že projekcie Fedu počítajú s príliš vysokou infláciou a naopak s príliš nízkou nezamestnanosťou. Žiadny racionálny argument proti ďalšej mohutnej stimulácii nevidím.

Namiesto vlny ďalšej stimulácie však prišiel krok, ktorý Fed považuje za úplné minimum potrebné na to, aby nebol obvinený z ignorovanie slabej ekonomiky. Je mi ľúto, ale považujem to len za ústupok politickému nátlaku. Fed totiž odmieta urobiť čokoľvek, čo by podnietilo republikánov k obvineniam, že pomáha Obamovi. Fed tak v snahe vyhnúť sa nepohodlnej situácii zradil nezamestnaných. Miera, s akou elity počas tejto krízy sklamali, je ohromujúca.

Keynesiánska ekonómia víťazí

Fakt, že inflácia stále nerastie, dokazuje, že klasická ekonómia poskytovala počas tejto depresie mylný pohľad na vec. Naopak keynesiánska ekonómia oslavuje v tomto zmysle úspech. Podobným dôkazom je efekt fiškálneho uťahovania. Nasledujúci graf ukazuje, ako sa medzi prvým štvrťrokom 2008 a prvým štvrťrokom 2011 zmenili vládne výdavky (os x) a ako HDP (os y). Obrázok je veľmi keynesiánsky.

A nakoniec sú tu sadzby. Najskôr sme počuli, že deficity zdvihnú sadzby kvôli efektu vytláčania súkromných investícií. Teda kvôli tomu, že vláda bude so súkromným sektorom súperiť o obmedzené množstvo úspor. Rast sadzieb sa však nedostavil a preto sa začali objavovať argumenty, že za to môžu nákupy dlhopisov zo strany Fedu. Stále však išlo o základné nepochopenie toho, ako ekonomika funguje.

Teraz zase počujeme, že Spojené štáty čelia problémom so solvenciou a že dlhopisoví investori stratia trpezlivosť. Naďalej sa však nič nedeje ani v USA, ani v iných krajinách, ktoré majú vlastnú menu. Pritom stačí vedieť len to, že tí, ktorí varujú pred zhoršujúcou sa olvenciou, skôr používali úplne iné argumenty. A úplne sa mýlili.