Fed prehrá boj s defláciou (komentár dňa)

Od založenia Federálneho rezervného systému takmer pred sto rokmi vymenila Amerika centrálne bankovníctvo za akýsi druh centrálneho plánovania a zlatý štandard za niečo, čo by sme mohli nazvať PhD. štandardom – spoliehanie sa na vzdelanie "expertov" a ignorovanie procesov, overených niekoľko tisícročnou históriou. Zákon zakladajúci americkú centrálnu banku hovoril o inštitúcii, ktorá vytvorí federálne rezervné banky, bude sa starať o elasticitu meny a efektívnejší dohľad nad bankovým systémom v USA a bude tiež vykonávať ďalšie potrebné opatrenia. A práve súčasné šialenstvo v podobe kvantitatívneho uvoľňovania, LTRO a iných stimulov môžeme začleniť práve do kolónky "ďalších opatrení".

Je veľmi pravdepodobné, že ak by Carter Glass, ktorý sa považoval za "otca" Fedu, vedel, aké kroky podnikajú jeho súčasníci, na večnom odpočinku by mu to určite nepridalo. Ten sa totižto doslova desil papierových peňazí a vládneho dlhu a rozhodne neprekypoval láskou k Wall Street. Rozhorčilo ho, keď počas debaty Kongresu o zákone týkajúceho sa centrálnej banky, republikánsky senátor z New Yorku, Elihu Root, chcel z bankoviek centrálnej banky spraviť fiat menu.

O pôvodnej bankovke centrálnej banky môžeme uvažovať ako o druhu derivátu, pretože odvádzal svoju hodnotu od zlata, za ktoré bol právoplatne zameniteľný. V súčasnosti, keď bankovky nie sú zameniteľné za nič, môžeme hovoriť o deriváte bez podkladového aktíva. Alebo inak. Je to derivát, ktorého hodnota je odvodená od učenosti Kongresu a správnych predpovedí a úsudkov menových autorít v centrálnej banke. Každopádne, zdá sa, že plávame v neprebádaných a nebezpečných vodách.

Už asi začíname rozumieť, ako ďaleko sme sa vzdialili pôvodným zakladateľom (americkej) centrálnej banky. Tí hovorili o inštitúcii, ktorá bude operovať pasívne, využívaním diskontného okienka. Nevytvárala by úvery, ale skôr by zvyšovala likviditu existujúcej zásoby úverov tak, že by menila kvalitné komerčné cenné papiere za hotovosť – dočasne. To mala vykonávať podľa požiadaviek sezónnosti a bodu v cykle, v ktorom sa ekonomika nachádza. Fed by reagoval na vzniknuté prostredie a nesnažil by sa ho predvídať alebo riadiť. Nesnažil by sa teda víťaziť nad cenovým mechanizmom – čo je dnes, ako sa zdá, jeho prvoradá úloha.

Fed však zhrešil takmer ihneď po tom, čo začal reálne fungovať v roku 1914. V roku 1917 po tom, čo Spojené štáty vstúpili do Prvej svetovej vojny, Fed sa rozhodol monetizovať dlh krajiny a znižovať náklady na požičiavanie si štátu. V 20. rokoch, po obnove z krátkej, ale ťažkej depresie v rokoch 1920-1921, Fed začal implementovať operácie na otvorenom trhu, aby sterilizoval tok zlata a riadil makroekonomický vývoj želaným smerom. Takže už vtedy začínal Fed prejavovať "chúťky" po stabilizácii, ktorá je jeho hlavným cieľom v súčasnosti.

Fed hovorí dookola niečo o deflácii, stratenej japonskej dekáde alebo Veľkej Depresii. Ale nikdy napríklad otvorene nepovie, čo naozaj deflácia je. Deflácia je zbavovanie sa dlhu, symptómom čoho sú klesajúce ceny. V dlhovej kríze, keď sa zásoby stávajú nefinancovateľné, tovar sa dostáva na trh a ceny padajú. To je deflácia. Deflácia nie je pokles cien spôsobený technologickými inováciami, ktoré znamenajú zníženie nákladov na produkciu. Tomu sa hovorí progres. Medzi rokmi 1875 a 1896, klesala podľa Miltona Friedmana cenová hladina v americkej ekonomike priemernou úrovňou 1,7% ročne. A prečo by aj nie? Tým, ako sa zlepšovala technológia, náklady klesali. Už dlho predtým ako Joseph Schumpeter zaviedol svoj koncept "kreatívnej deštrukcie", americký ekonóm David Wells vysvetľoval pozitívne následky "rušivej" inovácie. Ak by sme však chceli byť úplne presní, o takomto niečom hovoril už Friedrich Nietzsche, to je však už na celkom inú debatu.

Wells hovoril tiež o tom, že neexistuje niečo ako fixný kapitál; nič, čo je veľmi staré, nie je príliš využiteľné, okrem drahých kovov a jediný kapitál stálej hodnoty má nemateriálnu podobu – skúsenosti generácií a vývoj vo vede.

To isté platí aj dnes, ale niečo sa predsa len zmenilo. Digitálna technológia a globalizovaná pracovná sila znížili produkčné náklady. Ale centrálni bankári stále tvrdia, že ceny nesmú klesať. Ba čo viac, vraj musia rásť 2% ročne. V tomto duchu potom všetci súčasní "súdruhovia" (Bernanke, King, Draghi a ďalší) monetizujú aktíva a stláčajú úrokové sadzby. Robia to preto, aby "porazili" defláciu.

Nezabúdajme však, že manipulácia úrokov a nalievanie likvidity spúšťa vlnu špekulatívneho správania. Táto umelo vyvolaná aktivita potom slúži na zvyšovanie cien privilegovaných aktív – napríklad nehnuteľností. A keď praskne bublina financovaná centrálnymi bankami, úvery kontrahujú, "napákované" podnikania krachujú, zásoby sú likvidované a ceny sa oslabujú. V krátkosti, vzniká proces pripomínajúci skutočnú defláciu, ktorý monetárne autority považujú za dôkaz toho, že je potrebná ďalšia intervencia. Úrokové sadzby sú ceny – ceny peňazí. Sprostredkúvajú informácie, resp. by ich aspoň sprostredkúvať mali. Ale jedinou informáciou, ktorú môžeme získať zo zmanipulovanej výnosovej krivky je to, aké sú plány Fedu.

Charles Goodhart, niekdajší centrálny bankár, vo svojej knihe uvádza, že napríklad v rokoch 1900-1913, teda v čase pred vznikom Fedu neexistovala žiadna stabilita a to bolo podľa jeho slov dobré. V spoločnosti, ktorá má predispozície špekulovať, ako boli a stále sú napríklad Spojené štáty (vo všeobecnosti to však platí pre každú spoločnosť), nepredvídateľné zvýšenia úrokových sadzieb sú potrebné na to, aby sa účastníci na trhu správali zodpovednejšie.

Ak chceme odstrániť súčasné neduhy prameniace z osvojovania si moci veľmi úzkej skupiny ľudí, azda najlepším spôsobom je prinavrátiť sa ku klasickému zlatému štandardu. Ten existoval v rokoch 1879 – 1914 a napriek všetkým svojim anomáliám a vzneseným námietkam môžeme zodpovedne prehlásiť, že fungoval. Prirodzene, klasický zlatý štandard nebol bezchybný, ale bol synchrónny, samo sa naprávajúci a dokázal zabezpečiť solventnosť krajiny a v dlhodobom horizonte aj toľko želanú cenovú stabilitu. Banky boli tiež solventné a dokonca ani centrálne banky nemonetizovali žiaden vládny dlh.

Viditeľnou "značkou" bolo pri klasickom zlatom štandarde, samozrejme, zlato – každý držiteľ meny mal možnosť vymeniť si kov za papierové peniaze, alebo peniaze za kov pri fixnej úrovni. Výmenné kurzy boli teda fixné. A je dosť pozoruhodné, že v období rokov 1879 – 1914 sa neodohrali žiadne zmeny v parite medzi Spojenými štátmi, Britániou, Francúzskom, či Nemeckom. Asi je však sotva nutné presviedčať o dôležitosti zlata inštitúciu ako je Fed, ktorý disponuje 216 miliónmi trójskych uncí tohto žltého kovu. Žeby tak naozaj robila iba z dôvodu akejsi tradície? Záver nech si spraví každý sám.

Autor: Jim Grant