Brusel vodu káže a víno pije (komentár dňa)

Európska komisia nedávno predstavila návrh rozpočtu EÚ na rok 2013, ktorý počíta so zvýšením platieb o takmer sedem percent na približne 137 miliárd eur. Vyvolalo to veľkú búrku nevôle v médiách a v niektorých členských krajinách, najmä čistých prispievateľov do rozpočtu. Brusel predsa tlačí jednotlivé vlády do úspor, a pritom sám odmieta šetrenie. Skutočnosť je však o niečo komplikovanejšia.

Po prvé, tento návrh dáva len do súladu záväzky z rôznych programov a projektov, na ktorých sa už predtým dohodli členské štáty a zdroje, z ktorých majú byť po ich ukončení vyplatené. Ak chceli jednotliví komentátori a politici protestovať, mali tak urobiť už v čase zrodu týchto často neefektívnych, až kontraproduktívnych programov.

Po druhé, relatívne výrazný nárast rozpočtu pre rok 2013 je spôsobený skutočnosťou, že ide o posledný rok programového obdobia 2007-2013, kedy je dokončených veľa projektov. Vedie to k významnému nárastu platieb za ne. Navyše EÚ v minulosti nemohla v dôsledku meškania platieb do jej rozpočtu vyplatiť rôzne záväzky, čo sa následne presunulo do nasledujúcich rokov. Z týchto uhľov pohľadu má navýšenie rozpočtu Bruselu svoju nutnú logiku.

Po tretie, celoeurópsky rozpočet nemožno úplne porovnávať s rozpočtami na národnej úrovni. Brusel musí mať podľa dohodnutých pravidiel vždy minimálne vyrovnaný rozpočet. Navyše takmer všetky jeho výdaje (okrem administratívnych nákladov dosahujúcich cca 6 percent) idú naspäť do jednotlivých štátov ako príjmy na financovanie rôznych projektov.

Bezhlavé kritizovanie „vodu kážuceho a víno pijúceho“ Bruselu až do špiku kosti za návrh rozpočtu pre budúci rok by bolo teda nespravodlivé. Inou otázkou je, či netrhové prerozdeľovania zdrojov dokáže dlhodobo a udržateľne podporiť rast, zamestnanosť, či konkurencieschopnosť bez nateraz neviditeľných, negatívnych vplyvov, ktoré môžu byť v konečnom dôsledku väčšie ako očakávané benefity.

Mnohé históriou overené skúsenosti napovedajú, že efektivita využitia verejných zdrojov je nižšia ako v prípade súkromného sektora. Zároveň platí, že účinnosť využitia peňazí priamo úmerne klesá so vzdialenosťou prerozdeľovacieho centra. Čistý efekt z prerozdeľovania prostredníctvom daní, či iných odvodov od súkromných rúk smerom k vláde, či do nadnárodného rozpočtu EÚ môže mať tak negatívny dopad na ekonomiku. Narúša trhové prostredie, škodí tvorbe pracovných miezd a spomaľuje hospodársky rast. Hlasy žiadajúce o výrazné zníženie rozpočtov EÚ pre rozpočtové obdobie 2014-2020 tak majú zmysel.