Ostré výmeny medzi talianskym premiérom Mariom Montim a nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou prinášajú ozvenu dialógu medzi Gréckom a Nemeckom spred dvoch rokov. Berlín vtedy odolával výzvam na finančnú záchranu Atén.
Aj dnes kancelárka zviazaná odporom verejnosti k finančnej pomoci a presvedčená o tom, že tlak trhov môže udržať márnotratné štáty na správnej ceste hovorí, že pomáhať netreba, kým niekto o pomoc nepožiada.
Omeškané konanie v prípade pomoci Grécku na začiatku roka 2010 otriaslo dôverou finančných trhov v 17-člennú eurozónu. Stále nie je obnovená a náklady na možné riešenie sa zvyšujú.
Nie je to však úplné déjá vu, keďže Nemecko má oveľa viac dôvery v Taliansko ako v Grécko. V Európe sa očakáva, že Merkelová povolí a bude v marci súhlasiť s väčšou európskou finančnou hradbou. Lídri eurozóny musia totiž podpísať dve kľúčové dohody navrhnuté Berlínom týkajúce sa rozpočtovej disciplíny a pravidiel trvalého
záchranného fondu.
Talianske zvyšovanie daní a verejných úspor môže priniesť určitú konsolidáciu vďaka klesajúcim nákladom na dlhovú službu aj napriek zníženiu ratingu agentúrou Standard & Poor's o dva stupne.
„Problém je, že i napriek obetiam nevidíme žiadne ústupky z Európskej únie, napríklad vo forme nižších úrokových sadzieb,“ posťažoval sa Monti v novinách Die Welt.
Ak podľa neho Taliani nedostanú hmatateľnú odmenu za svoje úsilie, môžu sa obrátiť proti Európe a Nemecku ako „lídrovi netolerancie“.
Monti tiež podporil spoločné dlhopisy eurozóny ako dlhodobé riešenie. Tie sú však pre Merkelovú kliatbou. Z krátkodobého hľadiska chce Monti od Berlínu zvýšenie veľkosti záchranného fondu pre krajiny, ktoré sú mimo kapitálových trhov. O čo viac peňazí pôjde do fondu, o to menej je pravdepodobné, že sa minie čo i len euro.
Zo strany kancelárky prišla drsná odpoveď. „Stále hľadám, čo by Nemecko mohlo urobiť viac pre iné štáty eurozóny,“ odpovedala na otázku, či by Berlín po znížení ratingu Talianska a ďalších ôsmich štátov eurozóny nemohol ukázať viac solidarity. Hovorca vlády odmietol zvýšenie príspevku Nemecka do záchranného fondu.
Na verejnosti Merkelová vyjadrila obdiv k Montiho dôchodkovej a podnikateľskej reforme. Taliansky líder zas ospieval nemeckú sociálnu trhovú ekonomiku ako model pre celú Európu.
V súkromí sú však zástupcovia krajín menej zdvorilí. Hoci Montiho Nemci rešpektujú, nezabudnú pripomínať jeho predchodcu Berlusconiho. Ten zabudol na sľuby znižovať deficit okamžite po tom, ako do záchrany Ríma vstúpila Európska centrálna banka cez nákup talianskych dlhopisov. Taliansko sa môže uchádzať o pomoc z eurovalu EFSF, ktorý by mohol nakupovať alebo poisťovať nové dlhopisy. V Berlíne sa však hovorí, že Rím sa chce vyhnúť nasledujúcemu prísnemu dohľadu, ktorý by po čerpaní nastal.
Nemcom sa zdá zvrhlé, aby sa navršoval euroval, hoci súčasný nie je vyčerpaný. Okrem toho by bolo problematické pre stredo-pravú koalíciu schváliť zvýšenie v parlamente po tom, čo sa dohodlo, že maximálny príspevok Nemecka v záchranných mechanizmoch bude 211 miliárd eur.
Taliani zas spochybňujú Merkelovej snahu zaviesť fiškálny pakt na posilnenie prísnejšej rozpočtovej disciplíny. Taliansky diplomat sa vyjadril, že nemecké nástojenie na tom, že európska pomoc krajinám musí byť iba „poslednou inštanciou“ znamená, že politická vôľa na dodatočné opatrenia sa oslabuje zakaždým, keď sa trhy na pár týždňov upokoja.
Montiho tlak na posilnenie záchranného fondu hovorí o šikovnom zmysle vycítiť, čo je v Nemecku politicky priechodné. Od Berlína sa očakáva, že ponechá oba eurovaly paralelne bežať na dlhší čas. Tým by sa vytvorila kombinovaná kapacita takmer bilión eur.
Tento krok by mohol presvedčiť svetové ekonomiky v skupine G20 o tom, že eurozóna robí viac na svoju záchranu. Preto by Medzinárodný menový fond mohol zvýšiť svoju záchrannú kapacitu na požadovaných 600-miliárd dolárov.
Paul Taylor, Reuters