Vlády by mali podporovať rovnosť a nie nerovnosť prostredníctvom podpory korporáciám, zlého daňového systému aj predaja národného bohatstva, tvrdí nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Stiglitz. Má pravdu: kríza priniesla historicky nevídanú socializáciu strát, ktorej predchádzala obrovská privatizácia ziskov. Len je otázkou, či má byť štát / vláda tým, kto nakoniec vyrieši všetko.
Stačí sa pozrieť na to, ako sa snaží vysporiadať s dôsledkami krízy. Napríklad Grécko na papieri osekalo, čo sa dalo, a sľúbilo privatizáciu všetkého, čo mu zostalo. Ale deficit má stále väčší a dlhy tiež, za čo vraj môže nízky hospodársky rast. Dá sa však hovoriť o skutočnom znížení nákladov štátu vo chvíli, keď napríklad grécke štátne dráhy platia na mzdách a ďalších osobných nákladoch na zamestnancov viac, než koľko robia tržby tohto podniku? Má niečo spoločné s trhovou ekonomikou dvojaká podpora bánk - v oboch prípadoch za ich zlé investičné rozhodnutia (prvýkrát do nepochopiteľných inštrumentov a teraz do gréckych a ďalších dlhopisov)?
Podľa časopisu BusinessWeek západný svet spolu s krízou znovuobjavil Marxa a jeho učenie o nestabilite kapitalizmu. Vo chvíli, keď západní ekonómovia hovoria o tom, že kurzy mien by mali byť riadené a vlády trvajú na ďalšom nalievaní peňazí do stratových bánk a neperspektívnych krajín, sa skôr zdá, že hlavným ideovým hýbateľom je kolektívna strata pamäti. Akokoľvek riadený kurz sa ukázal byť nestabilný, čo na vlastnej koži pocítilo mnoho krajín vrátane Česka, kde bola koruna v 90. rokoch označovaná za kotvu rovnako sebaisto, ako dnes hovoríme o tuzemskom ostrovčeku stability v rámci Európy.
To, čo chýba dnešnému svetu, je reálny kapitalizmus, kedy sú za zlé rozhodnutia potrestaní akcionári, nie daňoví poplatníci. Štát má len vytvárať právny rámec a tlačiť na jeho dodržiavanie, nie zachraňovať nezachranitelné či naprávať nerovnosti.
Julie Hrstkovákomentátorka |